Môj "POKOJNÝ" predvianočný čas.

Je 23.12.2007, deň pred Vianocami.
Keďže moja túžba pripraviť sa na vianočný čas bola zrejmá z predchádzajúceho blogu, môžem teda bilancovať.
Katastrófa. Z hlboka dýcham, aby som nezačala kričať v akom stave je momentálne moja príprava na kľudné a pokojné Vianoce.
Zobrala som si 10 dní dovolenky, aby to tento rok bolo skutočne iné ako každý rok doteraz. Nuž a 10 dní je dosť, aby som sa musela ponáhľať, tak som si užívala voľno. No a v sobotu ráno som sa otriasla a zistila som, tak to už nestihnem dať do kľudu.
Nakúpila som si ako pre hordu vojakov, až mi chladnička prestala prijímať. Dala som si variť 3 kg zemiakov, kúpila dvoch kaprov a mäso tak na dva týždne pre mňa. a spokojne som si povedala máš čo jesť , čo piť .../kúpila som si aj plechovku piva/.
Bravčové mäso pripravené na vianočné mäso mi začalo smradnúť v chladničke, tak som ho pre istotu uvarila o tri dni skôr a už je aj po ňom, pretože, keď som išla Katke čosi odniesť zabudla som, že mi varí na šporáku a s Božou ochranou mi len totálne vyschlo a prihorelo, ale nemuseli prísť požiarnici /to som bola z domu možno viac ako hodinu/.
Akcia minerálka Fatra dopadla tak, že pri otváraní mi vyletela z ruky a celá sa mi vyliala v obývačke, kým som ju schmatla skoro celá vytiekla.
Pani Pavúková sa vrátila z nemocnice a zrejme bola zvyknutá na frmol okolo seba a doma bola nuda, tak mi telefonovala 5x denne so všelijakými požiadavkami. Skončilo to iba so zdvorilostnou návštevou a v nedeľu umytím a natočením a ostrihaním a upravením vlasov . /ale za to som jej predala 6 kg orechov, len sa bojím, že ak to zistí jej dcéra tak ma príde vyfliaskať, pretože ona mi doniesla mech orechov z ich , lebo sú malé a im sa to nechce lúskať.
Možno ste už počuli, že pán Sukop mal porážku a bol v nemocnici a teta Terka jatá ľútosťou išla k nemu do bytu a vyupratovala mu byt. Ku mne sa dostalo 6 tašiek všeličoho, od igelitových sáčkov, starých plachiet, obrovských macov, taštičiek a tašiek, vetroviek bez zipsov. Nepíšem to preto, že chcem nejak znevažovať tie tašky, ale máme takú dohodu, že čo sa mi nehodí môžem odhodiť, tak ja som to teda vyniesla do kontajneru, ale samozrejme sa ešte kdečo dalo využiť. Kika sa potešila plachtám na divadlo a aj plyšáky našli majiteľa, taštičky som odložila , no ale chcelo to čas a ten som pred sviatkami nemala.
Stále ma obchádza tá stará histéria, že nemám to a ono spravené. Ja som asi obťažená nejakými dedičnými upratovacími démonmi. Ja si to pamätám z domu a to isté som ukázala Vám moje úbohé deti. Ja to skutočne cítim ako niečo čo ma posadlo a gniavi ma, preto som sa aj tento rok rozhodla, že ostanem doma, aby som vybojovala aspom malé územie slobody pre seba a možno tým aj pre Vás. Keď som na ukľudňujúce lieky, tak si opakujem, pokoj, pokoj, pokoj o nič nejde, lakťom si odhrniem veci zo stola, prečítam si písmo, dám si jogurt /lebo to zvyčajne večeriam! zapálim si sviečku a v pohode si pôjdem podriemať k Popoluške, ktorú by som aspom raz chcela viedieť celú a potom oddýchnutá a žhavá sa pôjdem pomačkať na polnočnú a s radosťou v srdci budem ráno spať bez nastavenia budíka a po omši si rozložím nejakú moju tvorivú záujmovú činnosť, alebo budem iba tak vegetiť a tešiť sa z môjho narodeného Pána.
Nuž to sú plány.
Zatiaľ to vyzerá asi takto, kapre zabité spred troch dní mi už asi zasmradli v ladničke, zemiaky od rána ochladli, lebo som ich ešte neočistila, kapustnicu musím variť nanovo, lebo tá prvá voda s kosťou veľmi nevonia (budú mať bobinovia/. zo zeme mám strhnuté koberce, ktoré chcem pod rúškom noci vyprášiť, /ktoby ich pral/, medzi pieskom z nich mi tečie potôčik minerálky, značka Fatra, načo to budem utierať, však budem umývať. V pračke čaká prádlo na vyvesenie už pol dňa. Predná izba je ešte rozhádzaná kúpeľňa nedotknutá, wc umývam dosť často, ale zasypané časopismi, stromček neozdobený, /možno aj ostane, čo bude škoda, lebo som si kúpila gule/, ale dosť nechápem k čomu je dobré ozdobovať stromček, mne je to jedno. V akomsi vianočnom ošiali som kúpila čečinu za 79,- sk, ktorá na mňa volá z balkóna, aby som ju niekde zavesila. Adventné sviečky sú zabalené od minulého roku /ale za to som aspom Katke nacápala akúsi adventnú ozdobu/ Mne je ľúto otvárať tie pekné sviečky a ešte ich aj páliť, keď mám plno kahancov a napoly vypálených sviečok
Vždy som to všetko robila pre niekoho, ja osobne to nemusím.
No vyskúšam si to, či sú to iba moje silné reči, ale ani náhodou si nemyslím, že keď nebudem mať všetko, tak ako sa patrí na Vianoce, že ma to nejako rozosmutní a zlomí.
Všetci ma ľutujú a varujú, že budem smutná, len neviem prečo práve na Vianoce, keď viac ako inokedy budem mať možnosť sa stretávať s Ježišom.
Toľko večerov som tu sama a necítim sa smutná.
No a ak by sa mi chcelo poplakať si, lebo je prečo /však Ferko/ tak si v kľude môžem a nemusím sa tváriť hrdinský.
Takže moje drahé detičky nerobte si starostli, ani sa necíťte nejako previnilo, že som sama.
Vybrala som si to sama, nie z nejakej sebaľútosti, ale z experimentálnych dôvodov, či sa dokážem vymaniť z toho falošného prežívania Vianoc.
Mám príjemný a radostný pocit z Vašich milých pozvaní na spoločné Vianoce, to je pre mňa také potešujúce, akoby som bola s Vami.
Tak ja teda idem čosi ešte porobiť. Smotanová dorta asi nebude, pretože mi zhnili banány, ale určite zajtra čosi dobré ukuchtím /alebo aj nie/.
Želám Vám všetkým veľa pohody pri príprave štedrovečernej oslavy. Nedajte sa zotročiť, tým, že to všetko musí byť, nemusí, to iba ja som Vás tak týrala nevediac, že je to démonické tak sa ničiť a nerváčiť.
Verím, že tento rok porazím z Božou pomocou toho otrokára, ktorému som sa nechala klamať po celý život a budem konečne slobodná pri príprave Vianoc i ostatných sviatkov. Nuž, ale bez Vašej modlitebnej pomoci by to bolo neisté.
Veľmi Vás ľúbim a som nekonečne vďačná Bohu, že mi Vás požičal pre tento život.
S láskou Mam

ADVENT - Vojdite tesnou bránou, priestranná je brána a široká cesta, ktorá vedie do záhuby..

a mnoho je tých ktorí tadiaľ vchádzajú.Tesná je brána a úzka je cesta, ktorá vedie k životu a MÁLOKTO JU NACHÁDZA.
Dnes ráno som si s Božou pomocou privstala a práve toto som si prečítala. Matúš 7,13,14

Môj čas na tomto svete sa kráti a ja cítim veľkú zodpovednosť za nájdenie skutočnejPravdy o živote. Viem KDE je, u KOHO je a predsa moje"poznanie" nenesie také ovocie, aby bolo chutné a príťažlivé pre ostatných.
Cítim strach i márnosť môjho snaženia.
Som hriešna a biedna.
Každý deň nanovo zlyhávam. Vo vzťahoch, v pôžitkárstve, v lenivosti, v uprednostňovaní nepodstatného pred dôležitým.
Hľadám klamlivé náhrady, ktorým dovoľujem zaplniť miesto v mojom srdci, ktoré má patriť Bohu. Ohlupujem sa nákupmi, zariaďovaním bytu, keramikou, záľubami, napĺňam svoje falošné túžby, aby som bola spokojná.
A nie som.
Ani nemôžem, pretože poznám akú vôňu vydávajú skutky Boha a tieto svetské sú len klamlivou náhradou. Nikdy ma nemôžu dokonale uspokojiť, preto potrebujem nové a nové vzruchy, preto sa stále ženiem za fatamorgánou ľudského šťastia.
Tak prečo, keď VIEM , potácam sa na širokej ceste? Prečo nevchádzam úzkou bránou?
Som hriešna. Bez môjho Boha to nevládzem a neviem. Som závislá na JEHO láske.
Na JEHO pomoci, na JEHO zľutovaní.
Teraz pred Vianocami "bežia" rôzne charitatívne akcie.
Cítim trochu hanbu, že som tak málo šľachetná..., že neprispievam...
Trochu si myslím, že je to viac o uspokojovaní vlastných šlachetných pocitov ako o pomoci.
Ale ja nepomáham vo svojom sobectve ani takto.
Ďalšie hnilé ovocie.
Myslím iba na svoju rodinu, chcem pomôcť svojim, mám zúfalú potrebu zachrániť svoje deti, pred klamstvom tohoto sveta.
Tak ľahko je nevidieť Pravdu.
Ako to sprostredkujem mojim deťom, keď som sama slepá, ako zachránim ich život, keď sa sama brodím bahnom a topím sa.
Môžem iba kľačať pred Bohom a čo najnaliehavejšie prosiť o JEHO pomoc.
Je to málo, alebo dosť?
Ale aj ON je OTEC. Keď ja, taká úbohá , tak veľmi chcem zachrániť svoje deti , tak aká nesmierna túžba musí byť v JEHO dokonalej láske zachrániť nás.
Poznám úzku cestu. Aspom si myslím. Dať svoju vôlu /svoju svojvôlu/ do JEHO rúk. Pri každej činnosti, pri každom svojom rozhodnutí, pýtať sa takto OCKO? Až sa dostaneme k NEMU tak blízko, že už budeme tušiť AKO.U mňa to bude asi až po smrti.

Moje drahé deti, tak veľa chýb som spravila pri Vašej výchove, mojim nepoznaním PRAVDY, dnes vlečiete batoh trápení a bolesti. Robila som a robím stále chyby, ale viem, kde a ako môžete vystúpiť z rútiaceho sa vlaku smrti. Poznám odbočku zo širokej cesty na úzku a správnu.

JEŽIŠ
Zase sa pre Vás i mňa a všetkých ľudí narodí v Betleheme.
Prosím Vás, všimnite si HO. Je nenápadný, akoby bezmocne leží v maštali. BOH , plný moci.
ON je tá úzka cesta, ktorá vedie k ŽIVOTU.
ON môže napraviť moju spackanú výchovu.

Verš, ktorým som začala, končí ....málokto ju nachádza /tú úzku cestu/
Mám túžbu, aby ste to boli Vy , všetci moji drahí.
Deti, prijaté deti, vnúčatá, Ferko, rodičia starká, priatelia a blízki, bratia a sestry na spoločnej ceste a všetci hľadajúci PRAVDU.

Amen Mam

NESPOKOJNÉ JE ĹUDSKÉ SRDCE

Poviem si, keď sa stane toto, keď príde tamto, keď budem mať to...
keď sa nestane toto, nepríde tamto, keď nebudem mať to... BUDEM spokojná šťastná...

A všetko je tak ako som túžila, malý okamžik cítim radosť, eufóriu, šťastie. Dosiahla som to.
A onedlho opäť prázdno a príchádza moje AK a KEĎ.
A ja rozmýšľam, ako je to možné, že to čo som si myslela, že ma absolutne naplní, utíši moje túžby, vyvolá vo mne radosť a pokoj je opäť preč a ja zase dychtím po čomsi, čo práve nemám.

NESPOKOJNÉ JE ĽUDSKÉ SRDCE

Prichádza čas Vianoc, v obchodoch už pred mesiacom, či skôr sú rôzne vianočné lákadlá, rôzne výhodné ponuky, darčekov pre našich milých a my načierame hlbšie do peňaženiek častokrát nad naše možnosti, berieme si pôžičky, veď na Vianoce, to sa musí...

Akoby nikto z nás nevedel, aké
NESPOKOJNÉ JE ĽUDSKÉ SRDCE.
Iba malú chvíľočku, možno deň alebo dva, radosť z darčekov na vianoce nakŕmi našu nespokojnosť a potom začneme túžiť po niečom väčšom, kvalitnejšom, inom.

Odkedy som začula mojimi hluchými ušami KTO sa to narodil , KTO a PREČO prišiel na svet ako malé dieťatko túžim prežiť Vianoce novým spôsobom. Túžim stratiť zrak, sluch i chuť pre tento svetský model Vianoc a túžim zaliezť do vnútra môjho srdca a objaviť tie Vianoce, ktoré tuším, ktoré nepoznám, po ktorých túžim. Vianoce, ktoré mi prinesú do môjho NEPOKOJNÉHO ĽUDSKÉHO SRDCA, to naplnenie, ten pokoj, tú lásku, ktorá ostáva, ktoré nie sú ako prchavý okamžik mojich ľudských túžob. Po ktorých neostanú len roztrhané papiere, nacpané brucho, kopa riadu a opadávajúci stromček a nekonečná únava aj tichá radosť, už to máme za sebou.

Dokážem to niekedy počas môjho pozemského života aj inak ako doteraz?
Neprepadnem šialenstvu, ešte toto nemám, toto dokúpim, tento nemá dosť darčekov, prikúpim, nakúpim, vyupratujem.?
NEVIEM!
Ale veľmi po tom túžim, aby som prežila Vianoce s TÝM a pre TOHO, kvôli komu vlastne Vianoce vznikli. Kvôli NEMU nemusím vydrhnúť každú kľučku /i keď je milé uctiť si hosťa/.
On túži prísť do môjho vyupratovaného srdca viac ako do vyupratovaného bytu.
Keď som v tom predvianočnom zhone nevládala úsmevne som sa uspokojovala, veď Ježiško sa narodil v maštali, ale dnes nad tým rozmýšlam, či tá maštal nie je o našich vnútorných biedach.

Prichádza ON, KRÁĽ čistý, veľký a slávny, ponúknuť sa ako dar, ako svetlo do našich zasmradnutých ľudských stereotypov. Ukázať, KDE, AKO, KAM, S KÝM. Pozýva nás sadnúť si k Jeho nohám a užívať si čaro Vianoc, čaro nádeje pre náš život.
DOKÁŽEM prijať pozvanie?

Mám všetky podmienky, som sama, je na mne či to tento rok zmením. Či aspom jeden rok bude ON uprostred mojich vianoc ako ústredná postava, okolo ktorého sa to bude všetko točiť.
Nie kapor, nie šalát....
57 rokov . Zvyk je železná košela. Čosi som prijala, čosi vytvorila a mám predstavu Vianoc.
Tento rok túžim na všetko zabudnúť, už žiadne rozžiarené očká pri vybaľovaní darčekov, už žiadné romantické stolovanie ku ktorému si sadnem vystresovaná z celodenného varenia.
Dokážem to?
Dokážem si tento deň rezervovať len pre JEHO LÁSKU? Nie je to opäť iba akási hra? Myslím to vôbec vážne? Nie sú to iba moje zbožné túžby?

Nemôžem ponúknuť nič iba moju ochotu zmeniť doterajší pohľad na Vianoce. Skúsiť, zastaviť ten obludný kolotoč falošných Vianoc aspom výkrikom, aspom zvolaním - toto čo sa nabaľuje na pôvodný zmysel Vianoc je zlé, hriešené, diabolské. Je to klamstvo, ktorého sme sa stali súčasťou.Mnohí to tušíme, mnohí vieme, sme si istí a nedokážeme z toho vystúpiť. Vezieme sa , rútime sa, vzďaľujeme sa od pôvodcu od stredu Vianoc - od Ježiša. Ostal iba ako figúrka v Betleheme, vystrúhaný, vymodelovaný a mŕtvy.

Blížia sa nové Vianoce.
Môžem spraviť prvý krok k zastaveniu toho nepravého slávenia.
"Ježiš je pravý", skutočný , žiadna folklórna postavička, On je ten, ktorý prišiel na svet, aby nás zachránil pred večnou smrťou, prišiel ako malé dieťatko, aby dorástol na obeť za naše hriechy.
Vždy som vnímala Vianoce ako veselé, lebo sa narodil Ježiško a Veľkú Noc ako smutnú, hroznú, lebo Ježiša ukrižovali.
Dnes to vnímam, že Vianoce i Veľká noc sú o našej záchrane. Prichádzajúcej a završujúcej.
Boh nás tak miluje. Tak geniálne to vymyslel, aby spravil zadosť svojej spravodlivosti a milosrdenstvu.
Ako sa dá odpovedať na LÁSKU, iba láskou.
Ďakujem Ti môj Boh, že si sa na mňa nevykašlal po toľkých zlyhaniach, že mi dávaš novú možnosť, že si poslal Ježiša. Veľmi ho potrebujem.
A tento rok ho opäť čakám. A teším sa na Vianoce. Viem prečo sa teším.
Veď mi ide o život.

NESPOKOJNÉ JE ĽUDSKÉ SRDCE - kým nespočinie v Bohu.
Mam

ZLÝ ZAĆIATOK lepší koniec

.Vrátim sa ešte k tomu piatku po tom Mikulášovom malére. Kým sa všetko okolo utriaslo, kým som si ako tak poskladala nervy, boli 2 hod. v noci, to som už nakoniec písala.Z celej sily som sa snažila zaspať, lebo ráno som musela vstávať o 3,30 čo bolo onedlho. Začala som sa modliť statočne ruženec, aby som čím skôr zaspala.

Keď zazvonil budík zdalo, sa mi že som ešte vôbec nespala, ale odhodlane som vyskočila, však mám nejakú zodpovednosť za otváranie Ústavu. Keďže som vedela, že je nasnežené a šmýka sa, vyšla som z domu o čosi skôr, aby som zvládla roznášanie aj v bojových podmienkach načas. Lenže noviny v bedni neboli. Čakala som 15 minút, 45, minút 1 a štvrť a totálne premrznutá a nabrúsená som sa musela na to vykašľať, lebo keby aj prišli, aj tak by som to už nestihla rozniesť, tak aby som stihla aj do práce načas.Takže noviny v piatok odberatelia nedostali. Bola som z toho celé doobedie rozladená, lebo ma to čakalo rozniesť poobede, alebo na druhý deň, čo ma priveľmi netešilo, lebo bol štátny sviatok a mohla som si konečne pospať. No a nepospala som si, lebo som musela roznášať ešte aj so strachom, že ma niekto napadne, prečo až dnes roznášam piatočné noviny.

Cestou z práce som sa stavila trochu v obchodoch, hľadajúc vhodné darčeky pre moje vnúčatká. Asi 2 hodiny som sa motala v jednom hračkárstve a keď som mala plnú náruč vybraných hračiek, skúsila som to skonzultovať s rodičmi a skoro všetci ma zrušili. No niečo som kúpila,.

Doma som sa vyhladovaná nahltala a už bol čas ísť na keramiku. Veľmi mám rada prácu s hlinou, ale tá atmosféra v krúžku, je dusná a nechutná, všade sa snažia čo najviac šetriť oproti minulosti a najradšej by boli, keby sme ani nič nerobili iba zaplatili.

Trochu mi to pripadá aj v Dómskom spoločenstve tak, zaplaťte desiatky a nezavadzajte. /No možno je to pritvrdé, ale mne to tak trochu pripadá/Trochu som od veci, ale to je tiež jedna záležitosť, ktorá ma škrie/.

Na keramike som spravila rybu ako svietnik /to sme mali povinnú tému svietnik/ . Z celej duše neznášam povinné témy, ale aj tak si to prispôsobím tomu čo sa páči mne.Mne sa to zdá neuveriteľné, že v mojom veku ma ešte niekto organizuje. Ja sa už netúžim dať usmerňovať, iba ak by som robila hriech. Ale najviac ma štve, že nemám čas dorobiť to čo robím tak, aby som bola s tým spokojná, vždy to musím tak narýchlo dokončiť a potom sa za to hanbím, ale zdá sa mi, že čím škaredšie to spravíme, tým väčšiu radosť má naša vedúca. No jasné bojí sa konkurencie. No čo so mnou, keď som dobrá.

No ale, aby som dokončila ten lepší koniec, ktorý som avizovala v nadpise. Cestou domov z keramiky, som bola taká rezignovaná a driemala som v autobuse tešiac sa na nastávajúce dva voľné dni /to my dôchodcovia občas máme/, skoro som zabudla vystúpiť z autobusu, no a dobre, že som vystúpila, lebo som tam stretla Aničku Púpätko, ktorá mi oznámila, že ide do Lamača na krst Braňovho Letkovho CD. Keďže už ma viackrát volali na piatkovú faru, tak som si povedala, že dnes sa mrknem.
No a bol to véééľmi dobrý a príjemný čas. Ponajprv kvôli chválam, ale aj stretnutiam s mne milými ľuďmi. Bola som tam nakoniec do 22,00 hod. a plná vnútornej radosti som si priniesla čas chvál aj domov.
Kto by to ráno povedal, že to nakoniec tak dobre skončí.

MIKULÁŠ mal haváriu

Informácie mám zatiaľ iba z druhej ruky od Katky.
Mikuláš po celodennej šichte v pizérii sa už vracal domov a dostal šmyk a naramoval do stĺpa, vraj narazil aj do nejakého chlapa, zobrali ho do nemocnice, mal niečo s nohou, že vraj ho nebude žalovať, po šmyku zastavil vedľa iného auta, ktoré tam tiež havarovalo. Policajti, keď prišli mu dali 2000,- pokutu a ešte musel zavolať odťahovak, lebo auto je nepojazdné to teda tiež platil, Mikuláš tvrdí, že mu nič nie je, ale narazil hlavou do predného skla, takže bližšie informácie nemám. Je jedna hodina po polnoci a ešte nie je doma. Už asi 3 hodiny trčí v tej fujavici.
Zatiaľ viem iba toto.
Prosím modlite sa za Bruteničových. Je to strašne blbá situácie pri ich finančných problémoch. Katinka sa drží a je veľmi šťastná, že Miki nie je zranený a hlavne, že žije.

Čo sa mňa týka Bruteničoví, stále som ešte tu. A Katka asi tak skoro na tieto narodeniny, ktoré dnes má nezabudne. Celkom dobrý darček, živý manžel a ani nemusel do basy.
Všetko má nejaké riešenie, niekedy blbé, ale....život je taký. Zdá sa, že existujú aj horšie situácie.
Stále som v myšlienkach s Vami a modlím sa. Dúfam, že lepšie ako doteraz. /alebo toto je to najlepšie, čo Boh mohol v tej situácii pre Vás spraviť?/ Kto rozumie veciam medzi nebom a zemou. Ale aj tak veľmi Ti ďakujem náš Boh, že si ochránil Mikulášov život a že si stál aj pri tom mužovi ktorého narazil. Prosím Ťa neodťahuj ruku od svojich. Podopri nás, ukáž nám riešenia . Stoj pri nás, sme Tvoje deti a okrem Teba nemáme inú istotu a ochranu. Si náš Boh, patríme Ti.
Ty máš všetku moc. Dôverujeme Ti, že nás neopustíš.
Prosím aj o Vašu podporu pre Bruteničových, modlitebnú, povzbudením, spoluúčasťou....
Ďakujem Mam

DEVIATE VNÚČATKO -BOH JE VEĽKÝ

Dnes 10. 11. 2007 sa narodilo moje deviate vnúčatko Miriamka, 2,610 , 50 cm.
Bol to náročný deň, ktorý začal v prvých hodinách dňa a skončil radostným vyvrcholením o 14,25 /alebo 13,25 ja teda už ani neviem/ narodením sa Miriamky Bruteničovej.

Okolo pol druhej v noci sa konečne na druhom konci telefónu ozvalo, že ten deň D už prichádza. Ja som sa najprv nevedela zorientovať. Tak som vyskočila z postele, že deka ostala visieť na paraváne , teda v lufte. Obliekla som sa v rekordnom čase, nabalila si všetky veci, ktoré som nepotrebovala a čo áno to ostalo doma.Tých niekoľko domov ktoré nás delia som určite zvládla
s dobrým časom.

Katka sa už tvárila, že niet o čom pochybovať, pretože bolesti začali prichádzať veľmi pravidelne a boli neprehliadnuteľné. I keď po posledných falošných poplachoch na chvíľu zapochybovala, či má Mikuláša odvolať z práce /lebo čo ak to ešte nie je ono/, ale ako pribúdali polhodiny, neistota sa zmenila na úplnú istotu. Ja som tam iba zavadzala a snažila sa tváriť profesionálne /však matka piatich detí/, ale v skutočnosti som sa strašne bála. Tak som sa tam iba motala a púšťala som zaručené pokojné rady a reči. Dúfam, že ma Katka neodhalila.

Keď prišiel Mikuláš, išli sme ešte so psami von /na chvíľu/ a potom sa pobrali.
Ja som ostala bezradná v byte s hrôzou, ako prečkám ten ťažký pôrodný čas.
Najprv som len sem tam čosi odložila a potom som si uvedomila, že keď niečo robím nie je to také zúfalé bezmocné čakanie. Tak som sa pustila do generálneho upratovania obyvačky. Najprv som si povedala, že iba tak po povrchu poodkladám veci, ale nakoniec to skončilo s takmer 5 hodinovým generálnym upratovaním. Dúfam, že sa nakoniec nebudú cítiť urazení, že som sa im rýpala v byte. Ale pre mňa to bola výborná terapia.
Okolo pol ôsmej som išla roznášať, ale bola som ako mechom udretá, celý čas som sa polohlasne modlila v jazykoch aj zbožne. Vyjednávala som , otravovala Ocka nebeského zabezpečovala som modlitebné úderky.
Jastrila som po okolí, komu ešte poviem, že teraz je ten horúci čas. Povedala som to aj predavačke v potravinách a s rozčarovaním som si uvedomila, že pre iných to nie je taká horúca správa. Vypočula som si strašidelné historky o tom aké strašnosti sa stali jej dcére, neteri, vnúčke...čo ma samozrejme nepovzbudilo, ale ja som si povedala, že Boh celého vesmíru teraz bojuje s nami a prvýkrát som mala obraz o takom múre veľkých anjelov, ktorí stoja okolo pôrodného stola a chránia "svoj ľud" pred útokom Zlého. Niekoľkokrát som zacítila takú silnú prítomnosť Ducha božieho, že som bola uisťovaná, že drží nad pôrodom a všetkými zúčastnenými svoju ruku. Som veľmi vďačná nášmu Bohu, že stál pri nás, že nezabudol na nás hriešnikov a vypočul naše prosby a dal nám taký veľký dar do správcovstva, svoje milované dieťa Miriamku. Ja som mu špeciálne vďačná, pretože si uvedomujem ako veľmi som obdarovaná svojimi vnúčatkami. Aké nezaslúžené šťastie vidieť ich rásť do krásy a múdrosti. Smieť sa z nich tešiť.

Ale čo musím o dnešnom dni spomenúť, sú MOJE veľké DETI.
Bola som mimoriadne potešená spoluúčasťou ktorou sa zapojili bez výnimky, každý podľa svojich najlepších možností. Bolo pre mňa veľkým šťastím vidieť, ako sa podporujete, morálne, fyzicky, psychicky, modlitbou prejavom záujmu a ochoty pomôcť tam, kde bolo potrebné.
Chcem Vám za to zo srdca poďakovať, bol to pre mňa nemenej krásny zážitok, ako príchod nášho človiečika na svet.

Katinka , si hrdinská matka, ďakujem, že si sa podieľala na našej dnešnej veľkej radosti a ďakujem Mikulášovi, že bol takou oporou Katke.No a ďakujem, že ste sa podielali na technológii výroby Vašej dcérky. Zjavne sa to Bohu páčilo, pretože Vám ju zveril do výchovy. Dôveruje Vám
Keď som pri ďakovačkách, tak nemôžem nespomenúť Riška a Janku s rodinami, ktorí nám kryli chrbát modlitbami aj keď sa nemohli zúčastniť priamo na privítaní, boli s nami v úzkom kontakte a podporovali nás prítomných .Bola to vzácna a citeľná pomoc.

Ďakujem Kristínke, že zásobila vyhladovelého a unaveného Mikuláša stravou a pitím, že prišla pre mňa ochotne autom /i keď tá cesta bola dosť zbožná/ stále som mala pohľad upretý do neba. A to zúrivé modlitebné bojovanie na chodbe bolo veľmi prospešné.

Chcem poďakovať Monike a spol, že napriek tomu, že večer mali veľký program a presúvať sa s malým bábätkom, pri pracovných záväzkoch a vyťaženosti nebolo ľahké, prišla v kompletnej zostave, takže mi umožnila potešiť sa a vidieť moje vnúčatká, ale hlavne podporila Katku .

Boli ste všetci veľmi zlatí a milí, teda len ĎAKUJEM a Boh nech Vás odmení, on má najviac možností . Nech spočinie Jeho požehnanie a milosrdenstvo na Vašich životoch.

BOH je skutočne veľký a prejavil nám dnes svoju nežnú lásku a starostlivosť.
Na Jeho lásku môžem odpovedať iba láskou. Ľúbim Ťa a ďakujem.

PREČO NEPÍŠEM

keď ma niečo trápi a neviem sa v tom zorientovať, radšej som ticho, aby náhodou pri písaní nevyšlo na povrch niečo čo cítim a nebol by to boží spôsob riešenia.
Momentálne mám niekoľko takých situácií , takže - keďže neviem kadiaľ ísť, kam všetky cesty vedú... tak sa trochu vyhýbam písaniu.
Prežívam zvláštny čas, aj psychicky aj zdravotne, mám taký akýsi polčas, resp. prestávku a je mi jasné, že musím rýchlo zbierať sily, pretože keď zazvoní nebude ospravedlnenia a budem musieť fungovať opäť akoby nič. A u mňa už nič nefunguje ako normálne.
Stále sa zaoberám otázkou o koľko horšie to ešte môže byť a bude?
Keď to trochu zosumarizujem je mi dosť biedne. Baby v robote hovoria, že teraz na jeseň je biedne každému, že to je jesenná depresia, ale s tým nesúhlasím.
Príznaky vyzerajú tak, lebo vyžieram ladničku viac ako obvykle /ale zase ide spln/ ešte, že sa mám na čo vyhovoriť.
A čaká ma dlhý zoznam vybavovačiek a viete, že vybavovačky to nie je moja parketa, končí mi občianský a fuj termíny lekárov, plno ďalších nechutností, ktoré žiaľ patria k životu.
A ten byt --- nekonečný príbeh.../zajtra o 11,oo hod. prídu vymieňať vodovodné ventily a ja som ešte o 11,oo hod. v práci a okrem toho po práci som mala celkom iný plán, lebo to je jeden z dní keď doobeda robím, keď môžem po robote čo to vybaviť a budem sa musieť trepať kvôli tomu domov a potom znovu do mesta /to sa iba tak sťažujem, viem že sa nedá nič robiť, keď treba, tak treba/. Ešte,že ma večer čaká keramika i keď... aj tam to kazí tá naša nepríjemná vedúca. Mohol by mi Otecko nebeský prihrať, lepšiu keramiku.
Takže ten môj blog nie je ozaj žiadna zábava.
V sobotu mám ísť na rodinnú sešlosť ku Karolkovi /Olinkin otec/ zrekonštruovali mu byt a už je dosť mimo takže mu ešte chcú spraviť radosť kým nebude celkom vedieť kto je kto. V našej rodine všetci muži majú s tým problémy, uvidíme, či aj ženy nie /to nech Vás Pán Boh poteší potom, keby som lapla nejakého Parkinsona, ešteže som poistená cukrovkou, takže nebudem dlho obsŕdať/.
Tak vidíte náladu mám výbornú.
Vám želám, aby Vás jesenná depresia obišla, keď ste Božie deti. Ja som asi kamsi zabehla, že to na mňa zle funguje.
Ešte mi volala p. ktorej chodím občas upratovať, aby sa ubezpečila, že ešte prídem. Ja nevládzem ani ešte - nieto že prídem.
Už čakám na ten Katkin pôrod, snáď ma to rozveselí, keď to všetko dobre dopadne a bude potom...no asi ona by bola najveselšia keby bolo potom. Už prestala veriť, že porodí. Rezignovala na rodenie.
Tak teda idem do práce, na stole mám už druhý deň vyloženú štýlovú stoličku, ktorú idem nafarbiť iba mi nevychádza čas, lebo nemám elán.
Včera som v práci kreslila také Ikeacke zrkadlo, to je dobrá terapia, stihla som však iba ceruzkou a ktovie či do smrti stihnem farbou.
No končím, pretože také radostné čítania nie sú nič moc, ešte by ste sa mohli infikovať tou hnusotou čo cítim.
S dušičkovým pozdravom , čierna je dobrá. Mam

SOM SMUTNÁ

aj veselá, teraz najviac smutná, lebo Janka má zdravotné problémy a musia to riešiť lekárskym zákrokom, a samozrejme mám veľký strach, aby aby aby.... ju to nebolelo, neublížilo jej to, aby to lekár odborne spravil. Dúfam, že všetko počuješ môj Boh? Tak veľmi somŤa prosila, aby sa to nemuselo riešiť chirurgicky, ale Ty si asi myslíš že je to treba. Ale moje materské srdce je teraz viac vystrašené. Prosím Ťa ochraňuj ju a požehnaj lekára, aby to spravil dobre a vstúp do každej situácie svojou mocou. Ďakujem. Verím Ti všetkou svojou slabou vierou. Nemáme nikoho kto by bol pri nás, Ty si Boh ktorý všetko drží pevnou rukou.
No a veselá som z každého obrázku, z každej novej informácie o mojich vnúčatkách. Aj to Katkine očakávanie je plné takej tichej vnútornej radosti. Som šťastná, že som toto všetko mohla v mojom živote zažiť.
Pozajtra príde Riško s mojimi tromi najvzdialenejšími vnúčatkami. Teším sa, že budem ich môcť chvíľu zažiť naskutočno. Otecko potrebovala by som zdravotnú formu na úver. Potom splatím.
Cítim sa totiž dosť zdochnuto. Všetko ma bolí, ale má to aj dobrú stránku ráno keď vstanem poteším sa, že ešte žijem.
Tak zajtra by som mala mať ťažký pracovný deň. Pokúsim sa spriechodniť tento byt, aby som sa mohla potom iba tešiť z návštevy Vašečkovcov ml.Dnes ten môj blog je dosť suchý, ale presne tak sucho sa cítim.
Žiadna legrace.... Mam

TAKTO MA TO NEBAVÍ

Tie Vaše blogy sú také pekné s tými fotografiami, ja to mám také suché, že sa mi ani nechce písať. A tak sa aspom budem sťažovať. Som strááááášne unavená. Povzbudzujem sa, že to z toho počasia, ale aj tak viem , že nie. Chcela by som ležať celý deň a nechodiť ani do ladničky, lebo to nacpávanie sa posilňuje moju unavenú náladu.
Ja myslím, že to môže byť aj to napätie z Katkinho začatia pôrodu. Som stále v strehu, kedy už a možno ma to celkom vyšťavieva.
No keď som si po sebe prečítala čo píšem...tak mám dosť. Aspom vidíte, že je to so mnou vážne.
No na Katku som sa už vyhovárala, tak ešte porozmýšľam kto by mohol mať na tom podiel.
Možno aj počasie,
zlé zloženie stravy,
blbá váha na ktorej som sa ráno vážila
zlý glukomer, ktorý stále ukazuje príliš veľa
minuli sa mi lieky, musím lekárovi - fuj
upratovanie zadnej izby, ktorá sa zázrakom stále napĺňa a rozhadzuje viac a viac
internet keď funguje a berie mi čas
internet keď nefunguje a nemôžem písať
No možností je ajjajaj...
Ešte mám takú zvláštnu vlastnosť, ktorá ma rozľaďuje:
Keď nadišiel čas, že musím urýchlene odísť do práce, prepadne ma túžba natierať farbami plechovky, alebo ich lepiť, alebo túžim otvoriť šijací stroj, ktorý som najmenej 10 rokov neotvorila, dokonca cítim neprekonateľnú chuť skladať tričká do skrine, alebo polievať kvetinky a býva to také naliehavé niečo robiť v domácnosti, že 3 minúty pred odchodom sa pustím do umývania riadu. Tak veľmi sa mi niečo chce robiť v domácnosti, aby som to tu mala pekné a upratané/ale 2 hodiny predtým zúfalo blúdim po byte bez akejkoľvek sily upratovať/. To je podľa mňa nejaký syndróm "TROŠILINKA ČASU". Škoda, že ma to neprepadne aspom 15 minút pred odchodom, to by som niečo ešte stihla viac. Ale aj tak sa mi za tie posledné minútky dosť podarí spraviť.
Mám asi 20 minúsť do odchodu, stúpa vo mne celkom nepozorovane adrenalín POSLEDÁ MINÚTKA. Ale ešte mám čas. Idem sa pobaliť, skočím, do obchodu, osprchujem sa . Zdá sa, že tepovať koberec dnes nebudem. Predsa len toho času nie je zase toľko.
No a ako som hore písala. SOM STRAŠNE UNAVENÁ.
Želám Vám veľa energie v tomto ospalom počasí. Pá Mam

SOM ŠŤASTNÁ!!!

Mám tak veľa dôvodov k smútku. Zdravotné problémy, vzťahové problémy, časové problémy. Kopec vecí, ktoré sa na mňa sypú a ja nestíham, ale toto všetko, čo život prináša je prežiarené novým darom, ktorým požehnal našu rodinu náš veľký BOH.
Aby som bola presná novými darmi. Pretože tých skorších je tiež tak veľa.
O čom píšem? O detičkách v našej rodine.
Boh sa láskavo pozrel na nás a obdaroval nás dôverou. Poslal do našich náručí a sŕdc, nový život, ktorý On stvoril a tak veľmi miluje. Keď som videla tie malé stvoreníčka naplnila ma nekonečná vďaka za ich život. Aký veľký zázrak aká dokonalosť. Ďakujem Svätý BOH.

Možno keď píšem tieto riadky, už sa búrite moje krásne dcéry.
Asi by som nebola taká nadšená, keby som sa musela boriť so všetkými problémami, ktoré vznikajú pri ich príchode na svet a do smrti pri ich sprevádzaní na tomto svete.
A napriek všetkému čo dobre poznám, musím tvrdiť, že to že nám BOH zveril svoje deti do našej výchovy je prejav a dôkaz JEHO lásky k nám.

Dieťa je vždy dar od BOHA. Aj v situácii, že rodičia sú absolutne podľa všetkých parametrov ľudskosti nehodní, slabí, chorí, bez prostriedkov, žijúci v chatrčiach, na ulici. JEHO láska k človeku je absolútna. Pozerá sa s hlbokým súcitom na biedu a hriechy človeka a stále má nádej a dôveru v svoje milované dieťa. A vkladá mu do rúk dieťa s nádejou, že zobudí v človeku najkrajšie čo sa v ňom skrýva. Tak vemi mu dôveruje, aj keď presne vidí tú nehodnosť a biedu, ale stále dúfa a dáva možnosti a riešenia pre rodičov i deti, aby HO mohli stretnúť a chytiť sa ho pri ceste životom. JEMU neprekáža smrad, bieda, hlúposť. On túži po ochote hľadať HO a chytiť sa ho za ruku na ceste týmto životom. Uveriť MU. Veriť, že všetko má pevne v rukách. Veriť mu v tých najväčších ťažkostiach.Sú len dočasné.
Pre ŇHO je najdôležitejšie naše srdce, naša večnosť.O toľko vecí sa staráme a pre toľko vecí sa zneokojujeme a len jedno je dôležité sedieť pri JEHO nohách.
Verím, že aj pre Vás slovo sedieť neznamená, pasívne spustiť ruky a nič nerobiť. To sedieť je postoj absolútnej ochoty vložiť svoju dôveru v JEHO slová, počúvať čo nám hovorí, ako máme žiť podľa JEHO učenia.Neprispôsobovať si JEHO slová svojmu hriešnemu telu. Počúvať svätého Boha a nie temné sily. Lebo podľa vlastnej skúsenosti tak ľahko sa naladíme na Zlú frekvenciu.
A aj keď si hovoríme kresťania sme hluchí a slepí. Verím, že nie z neochoty, jednoducho z ľudských slabostí. Nevidíme a nepočujeme, trieskame hlavou o múr a hneváme sa, že nás bolí.Chováme sa svojvoľne a dovedie nás to do slepej uličky, pretože nemáme čas sedieť pri JEHO nohách a počúvať a nechať sa vychovávať.

Ja tiež blúdim a vzpieram sa sedieť pri Ježišových nohách.
Veď už toľko viem...
A po prvom svojvoľnom dni strácam smer.

ON vidí, že toho máte veľa, že je tak ťažké zabezpečiť svoju rodinu, ale ON má určite priechodné riešenie ako a kadiaľ ísť...A hlavne, ak o to stojíme, stále pri nás stojí. Aj keď niekedy plače, keď si robíme čo chceme .

Takže som veľmi šťastná!!!
Boh ma požehnal! Už deväťnásobne!
Samko, Sárička, Emka, Johanka, Miško, Marek, Lillka, Filipko a Miriamka.

ĎAKUJEM môj svätý BOH.
Tvoja LÁSKA je väčšia ako moja bieda.
Tvoja ruka je bližšie ako moje bolesti a ťažkosti.
Máš najlepšie riešenie pre všetko
Dovoľ mi sedieť pri Tvojich nohách a počúvať.
Verím Ti, aj keď mnohokrát nerozumiem.

S láskou Mam

DOŽILA SOM SA

Vyzerá to ako výmysel, ale dnes v noci o 1 hod. som sa zobudila, pretože sa mi sníval veľmi smutný sen s ocinom, taká som bola rozrušená, že som už nemohla zaspať, takže som 2 hodiny písala na počítači, aby som sa trochu upokojila. No, ale spánok je definitívne preč. Spala som teda si 3 hodiny, čo je jasné, že počas dňa budem zničená /to mám večer ešte keramiku/. Mala som v pláne povybavovať všelijaké zastaralé veci Mariannum zaplatiť za hrobové miesto, lebo už asi 3 roky meškám, podokupovať nejaké veci čo mi chýbajú.
Ale prečo to vyzerá to moje vstanie o 1 ako výmysel? Trochu som odbočila.
No práve som sa tento deň dožila dôchodku. Už jednu hodnu je 12. v mesiaci.
Je mi však tak zle, že neviem či ho stihnem použiť. Mám konskú glykémiu a bolí ma brucho, akoby som išla rodiť. Dúfam, že necítim niečo s mojimi dcérami i keď už by to bolo aj namieste, keby sa rozrodili. Hlavne Janka, ale aj tak si myslím, že to bude až budúci týždeň. Idem si uvaťiž životabudič , teda konskú kávu, nasypem sa liekmi a skúsim sa využiť čas na božie slovo, nech viem o čo sa mám oprieť. Mam

VYDRŽAŤ!!!

Mám horúci dátum 11. v mesiaci. Aby som bola konkrétna 12 mám dôchodok, vždy tie posledné dni pred dôchodkom prežívam napätie..... dožijem????????? Vydržím do polnoci 11. Trochu mám ešte obavy, aby lekár správne odhadol čas úmrtia, teda stvrdnutia, aby mi nevyfúkol dôchodok. Tak a teraz opäť prišiel ten čas. Je radostný plný napätia ako pred vylosovaním športky. Takže dnes do polcnoci, vydržať a bude za čo spraviť aspom kar.

Ďalšie VYDRŽAŤ platí pre moju akciu /možno odvšivavenie/. Začala ma zúfalo svŕbiť hlava. No príčin môže byť viac, alergia na orechy, staré šampóny, ktoré s obľubou používam /aj niekoľkoročné/. Nuž tak som si povedala, idem na to s vylučovacou metódou. No orecha nevynechám, šampóny využívam, tak teda skúsim vši. No ale ľúto mi je kúpiť nový prostiedok na odvšivenie, tak pozriem čo je doma. No je . Z roku 1994. To už je takmer rodinný príslušník, nemôžem ho ignorovať, tak som si ho skúsila dať na hlavu. Vyzeral ešte dobre, ale strašne smrdel. Ktovie ako sa odveziem v autobuse, lebo 2x umytie šampónom smrad neprekrylo. No a ešte či mi nevypadajú vlasy,alebo ........no takže musím VYDRŽAŤ možno aj zafunguje, ale zbytok asi vyhodím. Fuj smrdím.Keby som to náhodou prežila bez ujmy na zdraví a kráse pošle obdivný a ďakovný list výrobcovi, že po toľkých rokoch sa to dá použiť, ale nevyzerá to sľubne....... akosi viac ma svŕbi akoža na rukách a tvári tiež nevyzerá v pohode.....
No musím VYDRŽAŤ

foto horor

Tak sa mi tá fotografia nejakým zázrakom, ale hlavne Katinkinym nekonečne trpezlivým navigovaním cez ICQ podarila poslať. Dúfam, že teraz po tom šokujúcom zacvičení na to už nezabudem. Nuž nie je to ktoviečo, ale je najlepšia z 26 fotografií, ktoré sa Kristínka poskúsila vydolovať z môjho

zdevastovaného ksichtu. Musela som si dať okuliare, lebo bez nich som vyzerala ešte viac napackaná a viac som sa leskla ako klobáska, takto vyzerám lepšie i keď som do diaľky nič nevidela, lebo to mám okuliare na čítanie.

Ale keď odhliadnem od výsledku, tá akcia fotografovania bola taká smiešna, až nezabudnuteľná. Tak som sa tuším nenasmiala najmenej 10 rokov. Mám hrôzu, lebo koncom roka mi končí platnosť občianskeho preukazu a posledné roky som mala takú otrasnú fotografiu, že vždy keď som musela predložiť občiansky preukaz som prežila najvyššiu mieru pokory. Skutočne nezveličujem. Tak teraz som túžila vydolovať zo seba niečo znesitelnejšie, preto to nafotografované množstvo. Klobúk dolu pred Kikuškinou trpezlivosťou. Ja mám vôbec strašne zlaté deti. Aj tá Katka, tá ma tak ochotne a hlavne trpezlivo učí používať ten počítač. No aj ostatní sú veľmi ochotní a trpezliví, nemôžem nespomenúť aj mojich zaťov a nevestičku. Som Vám všetkým veľmi vďačná, že máte so mnou takú trpezlivosť. Samozrejme mám snahu Vás otravovať čím najmenej, ale niekedy sa toho naváľ a. Veľmi Vám ďakujem, že ste ku mne takí dobrí a nedávate mi to cítiť. Veľmi som šťastná, že som Vaša rodina a ľúbim Vás.Mam

AAAch keramika

Dnes som bola konečne po roku na keramike. Prišla som síce neskoro, ale v momente, keď som sa chytila hliny, bola som mimo. Vtedy nevnímam nič. Na mňa by to možno mohlo pôsobiť ako anestéza. Je to naozaj úžasné tak sa patlať v hline. Keby som tak mohla od rána do večera toľko, koľko by som chcela a nebola by som obmedzovaná časom, ani ničím iným. Tak ľutujem, že som to neobjavila skôr, ale Bohu vďaka aj za túto možnosť. Na tej keramike mám pocit, že robím niečo čo mi nie je zaťažko čo vychádza z môjho najvnútornejšieho človeka. Pri práci s hlinou každý nový pohyb rukou chce, aby si bola tvorivá a to je také krásne a radostné. Jednoducho užila som si. Predtým som mohla robiť 5 hodín, teraz iba 2 a pol, nuž čo už. Robila som svojho nového anjela, lebo nemám už doma žiadneho, ale bola to taká rýchlovka, tak sa mi ktovieako nedala dorobiť hlava, ale keď sa to oglazuje možno to ujde. Ale čo tam po výsledku, hlavná je akcia. Bolo to eňo ňuňo. Dúfam, že na budúci piatok neprídu nepredvídané situácie, lebo veľmi by som chcela ísť znovu. Ani necítim, že mám za sebou náročný deň taká som ešte rozrušená. Tentokrát kladne. Páte Mam
P.S: Najvyšší čas, aby som si už kúpila nový mobil, aby som si mohla pridávať aj fotografie, tie sú na blogoch podľa mňa najzaujímavejšie. No musím počkať do decembra kým mi skončí zmluva, no a ešte musím dožiť. aspom do tohto mesačného dôchodku, aby ste mali na kar. Takže ešte týždeň vydržať.

Stále mi niečo nefunguje

alebo tomu dosť nerozumiem. Chcem reagovať na blogy mojich milých príbuzných, no žiaľ nedá sa mi otvoriť komentár. Keď si na neho ťuknem zamrzne. Už som rozmýšľala, či to nebude nejaké znamenie z neba, že sa nemám miešať do Vašich životov.... nuž ktovie. Starý človek sa musí zdá sa učiť viac a dôslednejšie, aby nerobil príliš veľa chýb /najlepšie žiadne/ pretože má málo času na opravu.
Cítim sa akoby mi odbíjali posledné chvíle. Unavená, bez energie s hrôzou v očiach, že nestihnem dať tento byt do takého poriadku, aby ste nemuseli pristaviť viac ako jeden kontajner. A čo sa mi najviac chce je sedieť v mojom kresle a iba zbierať sily na cestu do práce, potom prečkať v práci, aby som si mohla opäť sadnúť, alebo ľahnúť. Čo sa týka mojej tvorivosti, predstava, že si musím k tomu pripraviť veci je taká náročná, že iba túžim po tom, že by som niečo vyrábala. A keďže to treba po práci odpratať, radšej sa vzdám a skoro nič nerobím.
Keď som si teraz prečítala tie krkolomné vety, asi ani nie sú veľmi zrozumitelné. Presne tak, ako môj terajší život.Som strašne unavenáááááááááá. A zdá sa mi že stále mi niečo hrozí čo nezvládnem. Ale to je asi moja celoživotná trauma. Každý deň ktorý zvládnem je moje osobné víťazstvo. Takže dnes mám poldňové víťazstvo. Uvidím ako zvládam do večera. Utekám do práce trochu popracovať na drótikoch alebo možno na nejakom kamien
ku a večer ma čaká Ružová záhrada. Fuj hanbím sa, ale veľmi sa na to teším.Lenže... zase bude zajtra, ale vraj aj v Písme sa píše dosť má strarosti tento deň. Takže možno aj plávam v božích vodách zo dňa na deň. Ešte toho strachu sa zbaviť, ale to smrť vyrieši. Radostné zajtrajšky Vám želá evas-Mam

Ďalší pokus

Stále mi ešte nie je jasné , čo mám stlačiť, aby sa mi podarilo to, čo napíšem aj zverejniť, teraz pred chvíľou sa mi podaril zverejniť nadpis, čo ma síce potešilo, ale prišlo to skôť, ako som si želela, asi som zase nejaký enter stlačila skôr ako som mala, tak teraz si robím opravu, lenže neviem, či sa mi to podaťí, takže zatiaľ sa nerozpisujem. Vzrušene dýcham a idem volačo stlačiť.

Potešilo ma to

Potešilo ma to

Katinka, moja internetová opora ma prihlásila, aby som mohla mať aj ja svoj blog. Od prudko inteligentných som síce začula , že do blogu píšu ľudia, ktorí nie sú dostatočne vyrovnaní sami so sebou. Cítim sa, že patrím k nim, pretože ma táto možnosť môcť písať do blogu náramne priťahuje.