PREČO NEPÍŠEM

keď ma niečo trápi a neviem sa v tom zorientovať, radšej som ticho, aby náhodou pri písaní nevyšlo na povrch niečo čo cítim a nebol by to boží spôsob riešenia.
Momentálne mám niekoľko takých situácií , takže - keďže neviem kadiaľ ísť, kam všetky cesty vedú... tak sa trochu vyhýbam písaniu.
Prežívam zvláštny čas, aj psychicky aj zdravotne, mám taký akýsi polčas, resp. prestávku a je mi jasné, že musím rýchlo zbierať sily, pretože keď zazvoní nebude ospravedlnenia a budem musieť fungovať opäť akoby nič. A u mňa už nič nefunguje ako normálne.
Stále sa zaoberám otázkou o koľko horšie to ešte môže byť a bude?
Keď to trochu zosumarizujem je mi dosť biedne. Baby v robote hovoria, že teraz na jeseň je biedne každému, že to je jesenná depresia, ale s tým nesúhlasím.
Príznaky vyzerajú tak, lebo vyžieram ladničku viac ako obvykle /ale zase ide spln/ ešte, že sa mám na čo vyhovoriť.
A čaká ma dlhý zoznam vybavovačiek a viete, že vybavovačky to nie je moja parketa, končí mi občianský a fuj termíny lekárov, plno ďalších nechutností, ktoré žiaľ patria k životu.
A ten byt --- nekonečný príbeh.../zajtra o 11,oo hod. prídu vymieňať vodovodné ventily a ja som ešte o 11,oo hod. v práci a okrem toho po práci som mala celkom iný plán, lebo to je jeden z dní keď doobeda robím, keď môžem po robote čo to vybaviť a budem sa musieť trepať kvôli tomu domov a potom znovu do mesta /to sa iba tak sťažujem, viem že sa nedá nič robiť, keď treba, tak treba/. Ešte,že ma večer čaká keramika i keď... aj tam to kazí tá naša nepríjemná vedúca. Mohol by mi Otecko nebeský prihrať, lepšiu keramiku.
Takže ten môj blog nie je ozaj žiadna zábava.
V sobotu mám ísť na rodinnú sešlosť ku Karolkovi /Olinkin otec/ zrekonštruovali mu byt a už je dosť mimo takže mu ešte chcú spraviť radosť kým nebude celkom vedieť kto je kto. V našej rodine všetci muži majú s tým problémy, uvidíme, či aj ženy nie /to nech Vás Pán Boh poteší potom, keby som lapla nejakého Parkinsona, ešteže som poistená cukrovkou, takže nebudem dlho obsŕdať/.
Tak vidíte náladu mám výbornú.
Vám želám, aby Vás jesenná depresia obišla, keď ste Božie deti. Ja som asi kamsi zabehla, že to na mňa zle funguje.
Ešte mi volala p. ktorej chodím občas upratovať, aby sa ubezpečila, že ešte prídem. Ja nevládzem ani ešte - nieto že prídem.
Už čakám na ten Katkin pôrod, snáď ma to rozveselí, keď to všetko dobre dopadne a bude potom...no asi ona by bola najveselšia keby bolo potom. Už prestala veriť, že porodí. Rezignovala na rodenie.
Tak teda idem do práce, na stole mám už druhý deň vyloženú štýlovú stoličku, ktorú idem nafarbiť iba mi nevychádza čas, lebo nemám elán.
Včera som v práci kreslila také Ikeacke zrkadlo, to je dobrá terapia, stihla som však iba ceruzkou a ktovie či do smrti stihnem farbou.
No končím, pretože také radostné čítania nie sú nič moc, ešte by ste sa mohli infikovať tou hnusotou čo cítim.
S dušičkovým pozdravom , čierna je dobrá. Mam