toto je časť vnúčatiek, ktoré neváhali skoro ráno v nedeľu vstať na rozprávky. Ostatné ešte robia radosť rodičom a spia. Ale iba chvíľku.
štvrtok 31. januára 2008
streda 30. januára 2008
NAŠA EMKA má MENINY
Celý deň som na Teba myslela a večer som sa cítila akosi zle, tak som sa Ti ani neozvala, ale chcem to napraviť dnes hneď ráno a zablahoželať Ti, napriek tomu, že sme spolu boli.
Želám Ti dievčatko, aby Tvoj život bol plný krásy a Božej starostlivosti. Veselé srdiečko, radostný úsmev a veľa lásky.
Objíma Ťa a pusinkuje Babička.
KÚPANIE - víly v kúpelni
Toto som ja Filipko a čo myslíte tá riťka na druhom obrázku patrí komu?
Čo tipujete vo vani sú schované nôžky či plutvičky?
Čo tipujete vo vani sú schované nôžky či plutvičky?
Jasne nôžky!
utorok 29. januára 2008
Nejaké FOTO
Prestal mi fungovať internet a ďalšie foto sa mi nechcú dať pridať, tak aspom na začiatok tieto, dúfam, že prejdu na blog.
EŠTE CESTA
Samozrejme čas nestačil. Zbehol sa. Trochu sa mi zdalo, že nakoniec všetko stihnem.
Ale iba chvíľu.
Na vine sú moje nespočitateľné nápady. Keďže som nemala dorobený jeden darček, vymyslela som si, že ho dorobím vo vlaku chi chi chi. Potrebovala som k tomu háčik a biele gombíky.
Tak som sa vytrepala na stoličku ku šijaciemu stroju a keďže zásuvka bola zašprajcovaná, tak som ráznejšie potiahla a.... letela som. Zásuvka sa veľkým obľúkom obrátila hore dnom a všetky ihly, špendlíčky, háčiky, gombičky... všetko sa vysypalo pred, za i na šijací stroj. Ja som sa snažila udržať rovnováhu, lenže... aj ja som letela strhla som so sebou kvetináč, rozobrala som takmer stroj a nejakou anjelskou ochranou som sa strepala na zem a som celá.
Po tomto adrenalínovom zážitku som usúdila, že vo vlaku nič už nedorobím.
Tak som dobalila kufor, /obrovský/naplnila ešte 3 tašky a celá znepokojená ako to odnesiem som zamykala byt /za naliehavého zvonenie mobilu/. Nedalo sa ináč ako ho ignorovať, pretože čas priháral a mne hrozilo, že nestihnem vlak a keďže som bola dohodnutá s Kristínkou, nechcela som zmeškať. S vypätím všetkých síl, so slzami na krajíčku, som sa snažila odignorovať opätovné naliehavé zvonenia mobilu. Mala som cieľ. Prísť čo najskôr na autobusovú zástavku.
Keď som si sadla v autobuse /bol nízkoprahový, takže som sa ako-tak vytrepala hore/rozplakala som sa. Chuderka Janka si potom zlízla môje posledné rozhodnutie, že už v živote nikde s kufrom nepôjdem, že som skončila s každým cestovaním a keď sa niekde náhodou v pomätení zmyslou vyberiem iba s taxíkom. /ale nemyslela som to vážne - i keď v danej chvíly smreteľne vážne/.
Ďalšie prestupovanie bol šistý horor. Moji spolucestujúci pochopili, že ak mi nepomôžu, tak sa ďalej nepohnú. Vyzeralo to so mnou na záchranku /zvláštne, že keď ten kufor vynášal mladý muž, tak sa s ním až tak veľmi nenamáhal/.
Medzičas som mala celkom uspokojivý, lenže čakala ma cesta hore na stanicu. Mala som pocit, že sa mi vyhkĺbi ruka a chrčala som ako pár minút pred posledným vydýchnutím. Kika hovorila, že keď ma zbadala, chcela ma začať resuscitovať. /to som len nebola namaľovaná/.
Ešte Kristínka vyrobila novú vzrušujúcu situáciu. Zneistila správnosť kúpeného cestovného lístka. Tak sme sa ešte raz postavili do radu a ubezpečili sa, že holt necestujeme často, tak sa jednoducho nemôžeme vyznať.
Cesta vlakom prebiehala v príjemnej pohode, akurát Miška naštvali špinavé okná, takže nevidel von. Pán, ktorý si neprezieravo obsadil miesto v tom kupé do ktorého sme sa natlačili my, nemal inú možnosť iba pretrpieť našu bujarú spoločenskú zábavu. Ktovie, možno sa aj bavil. My dve určite, ešteže Kristínka múdro niekoľko málo minút pred Piešťanmi zauvažovala, či náhodou by sme nemali vystúpiť. No mňa to veľmi netrápilo, pretože som si ráno prečítala o tých anjeloch a spoľahla som sa. Kristínka uvažovala správne a len čo sme sa urýchlene obliekli už sme aj vystupovali.
Vendík nás čakal s odvozom pred stanicou, takže sme šťastne prišli.
A ja som si opäť nadlho ukojila túžbu cestovať.
I keď teraz keď som už doma, ani neviem prečo to tak nemám rada?
Ale iba chvíľu.
Na vine sú moje nespočitateľné nápady. Keďže som nemala dorobený jeden darček, vymyslela som si, že ho dorobím vo vlaku chi chi chi. Potrebovala som k tomu háčik a biele gombíky.
Tak som sa vytrepala na stoličku ku šijaciemu stroju a keďže zásuvka bola zašprajcovaná, tak som ráznejšie potiahla a.... letela som. Zásuvka sa veľkým obľúkom obrátila hore dnom a všetky ihly, špendlíčky, háčiky, gombičky... všetko sa vysypalo pred, za i na šijací stroj. Ja som sa snažila udržať rovnováhu, lenže... aj ja som letela strhla som so sebou kvetináč, rozobrala som takmer stroj a nejakou anjelskou ochranou som sa strepala na zem a som celá.
Po tomto adrenalínovom zážitku som usúdila, že vo vlaku nič už nedorobím.
Tak som dobalila kufor, /obrovský/naplnila ešte 3 tašky a celá znepokojená ako to odnesiem som zamykala byt /za naliehavého zvonenie mobilu/. Nedalo sa ináč ako ho ignorovať, pretože čas priháral a mne hrozilo, že nestihnem vlak a keďže som bola dohodnutá s Kristínkou, nechcela som zmeškať. S vypätím všetkých síl, so slzami na krajíčku, som sa snažila odignorovať opätovné naliehavé zvonenia mobilu. Mala som cieľ. Prísť čo najskôr na autobusovú zástavku.
Keď som si sadla v autobuse /bol nízkoprahový, takže som sa ako-tak vytrepala hore/rozplakala som sa. Chuderka Janka si potom zlízla môje posledné rozhodnutie, že už v živote nikde s kufrom nepôjdem, že som skončila s každým cestovaním a keď sa niekde náhodou v pomätení zmyslou vyberiem iba s taxíkom. /ale nemyslela som to vážne - i keď v danej chvíly smreteľne vážne/.
Ďalšie prestupovanie bol šistý horor. Moji spolucestujúci pochopili, že ak mi nepomôžu, tak sa ďalej nepohnú. Vyzeralo to so mnou na záchranku /zvláštne, že keď ten kufor vynášal mladý muž, tak sa s ním až tak veľmi nenamáhal/.
Medzičas som mala celkom uspokojivý, lenže čakala ma cesta hore na stanicu. Mala som pocit, že sa mi vyhkĺbi ruka a chrčala som ako pár minút pred posledným vydýchnutím. Kika hovorila, že keď ma zbadala, chcela ma začať resuscitovať. /to som len nebola namaľovaná/.
Ešte Kristínka vyrobila novú vzrušujúcu situáciu. Zneistila správnosť kúpeného cestovného lístka. Tak sme sa ešte raz postavili do radu a ubezpečili sa, že holt necestujeme často, tak sa jednoducho nemôžeme vyznať.
Cesta vlakom prebiehala v príjemnej pohode, akurát Miška naštvali špinavé okná, takže nevidel von. Pán, ktorý si neprezieravo obsadil miesto v tom kupé do ktorého sme sa natlačili my, nemal inú možnosť iba pretrpieť našu bujarú spoločenskú zábavu. Ktovie, možno sa aj bavil. My dve určite, ešteže Kristínka múdro niekoľko málo minút pred Piešťanmi zauvažovala, či náhodou by sme nemali vystúpiť. No mňa to veľmi netrápilo, pretože som si ráno prečítala o tých anjeloch a spoľahla som sa. Kristínka uvažovala správne a len čo sme sa urýchlene obliekli už sme aj vystupovali.
Vendík nás čakal s odvozom pred stanicou, takže sme šťastne prišli.
A ja som si opäť nadlho ukojila túžbu cestovať.
I keď teraz keď som už doma, ani neviem prečo to tak nemám rada?
piatok 25. januára 2008
PANIKA chystám sa na oslavu do Piešťan
Tak veľmi sa snažím ostať pokojná...
Dnes som vstala skôr ako mi zazvonil budík, teda 3,15 hod. normálne zvoní 3,45.
Hneď po prežehnaní na mňa vyliezla panika.
Hneď po prežehnaní na mňa vyliezla panika.
Z hlboka dýcham.
Presvedčujem sa, že to je iba hen toť.
Že pokojne môžem zmeškať aj tri vlaky a aj tak to stihnem.
Že mám kopec času.
Že nevadí, že kačice sú ešte zmrznuté, veď v trúbe sa ohrejú.
Že darčeky nie sú najdôležitejšie, /ale aj tak trpím, že nebudú sa páčiť, nebudú dosť hoch, nebude ich dosť a cenné pre prijímateľa, že nemám rovnako pre všetkých /čo ak bude 5 sk rozdiel/, či som na niekoho nezabudla.
Behám po byte a vyťahujem prv prichystané darčeky a samozrejme neviem, kde som si ich postrkala.
Hlavu mám neumytú./myslela so, že stihnem aj pedikúru a manikúru chi chi chi/
Noviny neroznesené.
Nie som zbalená a neviem, či to vôbec odnesiem./a čo si vlastne oblečiem?/
Ešte musím ísť dokúpiť ovocie a čokoládky do Lidlu.
Tak som si povedala: "sadnem si a napíšem blog"
Modliť sa a čítať božie slovo by bolo určite pre moju spásu dôležitejšie /snáď aj to stihnem/.
Takže je 5,45 kačice neodolateľne vyváňajú /určite na mňa hromžia všetci spiaci susedia, lebo ich to zobúdza so sobotného spánku/. Ešte musím vymyslieť ako ich prepravím, bez toho, aby mi nezamastili všetko v taške. Práve pre tú neodolateľnú vôňu a drobučkú hmotnosť som nechcela ich piecť u Janky, lebo to by som musela rozmnožiť, aby sme všetkých pohostili. Tá vôňa je ale aj tak to najlepšie čo asi na tých kačiciach je, lebo ináč je to vraj nezdravé.
Tak teraz pripojím fotografie, možno sa pripoja pred tento text, takže bude na konci.
Už nemám inú možnosť len vyraziť do studenej tmavej ešte skoro nočnej služby .
Možno sa mi prečistia nervy a ja nakoniec v zdraví prídem.
Veľmi sa na Vás teším!
Bozky Mam
P.S.: 6,30 kačice skoro zhoreli, ale už sú hotové,
a Božie slovo pre mňa na teraz , dúfam, že veríte,že to bolo prvé čo som otvorila...
Tobiášové prípravy na cestu.
Tobiáš 5,4 Tobiáš odišiel hľadať človeka, ktorý by s ním šiel do Médie a bol oboznámený s cestou. Vyšiel a našiel Refaéla, ako stojí pred ním, ale nepoznal, že to je anjel Boží.
Takže sú dve možnosti spoľahnúť sa na Refaéla, alebo nájsť človeka, ktorý pôjde so mnou /Kristínka, už sa na Teba a Miška teším/.
sobota 19. januára 2008
Chystám sa na MAŠKARNÝ ples
Je čas plesov.Niekedy dávno v časoch mojej mladosti a nezrelosti som bola ľahko vzrušená predstavou účasti na plese. Jediný manžel, ktorý bol ochoctný prejaviť radosť pri predstave návštevy plesu v našom spoločenstve, zomrel mladý. Ostatní pre pokoj v dome sa zúčastnili a tvárili sa, že to zvládajú a aj to prežili.
Úprimne by som chcela poznať človeka, ktorý sa stretol s Bohom a zábava typu zúrivej tancovačky a pitiek ho privádza k blahu a slastne prežitých chvíl.
Už počujem ako všetky moje deti oponujú ba výhražne vrčia a nesúhlasia.
Čestne musím priznať, že i mne sa to v mladosti zdalo príťažlivé a páčilo sa mi to.
Ale musím dodať, že dnes som určite viac múdra ako za mlada.
Rozumiem tomu, že spoločenská akcia plná noblesy , kde sa prvýkrát predstavili mladé devy vhodné na vydaj a mladí muži hádzali očkom a natŕčali uši... tak to malo akýsi ušľachtilý cieľ.
Aj dedinské zábavy umožnili na jeden večer vypadnúť z kolotoča otročiny a hriešne sa vybujačiť /preto farár z Arsu, bojoval proti tancu/.
Aj dnešné charitatívne plesy, by akoby boli ušlachtilé a mali zmysel, lenže tá vstupenka, či tombola, ktorá má pomôcť tým menej schopným a majetným, či úplne biednym a chudobným
je akýmsi výsmechom oproti tým nehorázne drahým toaletám "smotánky". Trochu tanca, mnoho jedla, pitia a cigariet a pretvárka. Nutnosť byť tam, aby sa o nás vedelo, aby nám to pomohlo, aby sme ukázali, že som tu, teda som prispel. Stavím sa, že mnohým sa ani veľmi nechcelo prísť.
Nerobím uzávery typu JA MÁM PRAVDU.
Chcem, len nechať priestor na zamyslenie čo mi prináša plesová sezóna /nehľadám si partnera, nevládzem skackať, vyzerám tak, že sa nemám potrebu ukazovať... /ale keby som aj toto všetko chcela, mohla a mala aj tak plesová sezóna, je pre mňa čas, ktorý mi nerozbúcha srdce a nezdvihne tlak.
Ktovie prečo?
Som už stará?
Alebo som pochopila, že v živote sú iné cenné činnosti?
Alebo niektoré, ktoré sa tvária ako biele sú v skutočnosti zabahnené dnešným nazeraním na život? Teda pozlátko bez ceny?
Tento blog neznamená, že som proti plesom a zábave.
Že to odsudzujem.
Iba nechápem čo človeka núti týždeň sa chystať, minúť polročný plat na šaty, zaplatiť nehorázne peniaze za vstupné a nivočiť si telo zošnurovaný v šatách a topánkach s kilogramom make upu a nehorázne drahým účesom, unaviť sa jalovými rozhovormi a silenou veselosťou, aby som sa ráno zobudil PRÁZDNY, unavený, s bolesťou hlavy a nôh, s rozcuchanými vlastmi a ľahší o kopu peňazí.
Skutočne nepripadám si zaujatá, ale viem prežiť krajšie rána po krajšom večere.
Viem, možno tomu nerozumiem /už/, takže nedajte si pokaziť chuť na čas plesov a ponorte sa, keď budete mať možnosť, do víru tanca a veselosti.
O chvíľu je tu Popolcová streda a opäť máte čas bedákať nad svojou biedou a hriešnosťou.
Tak si zatiaľ zaplesajte.
P.S.: Aby ste ma neobvinili, že neviem, čo je LEGRACE zapájam sa aj ja do maškarnej plesovej sezóny. Som vyzývateľka o najvtipnejšio-roztomilejšio-hroznejšiu fotografiu.
Bude aj tombola. Rozoberte si čísla 1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16,17,18,19,20,21.
Každý má po poradí od najstaršieho teda Riško, Martuška, Monika, Igorko, Janka, Vendík,Kika, Mareček, Katka a Mikuláš,
Samko, Emka, Mareček, Sárička, Elizabetka, Johanka, Filipko, Miško, Miuška,
Ja a ocino.
svoje číslo.
Losovať budem za účasti notára /mám známu/
S napätím očakávam Vaše FOTO.
Mam
Poznámka pre Vendíka!
Tancovať je úžasné, telo na telo sa vznáša vo víre blízkosti, človek uvoľňuje to najintímnejšie v sebe pre súzvuk blízkeho s ktorým tancuje, aby potešil oko sledujúcich /babiek klebetníc/.
Aby si rozumel, Janka mi hrozila ukončením úcty a lásky voči mne, kvôli tomu blogu čo som napísala, tak to neriskujem.
Mladosť a tanec patria k sebe /ale lepšie je tancovať pred Bohom a Bohu, z toho je duchovný úžitok aj pre tancujúceho/.
Mam
SÁRIČKA má dnes meniny
Myslím veľa na Teba a rozmýšľam čím by som Ťa potešila.
Vymyslela som si bábkové divadlo "Luskáčik", alebo prípadne kino podľa Tvojho výberu.
Ak by si mala iné želanie daj vedieť a dohodni s rodičmi čas kedy by sa to dalo zrealizovať.
Zatiaľ Ti posielam foto.Cmuk.BAB
štvrtok 17. januára 2008
STROMČEK je odstrojený - skončili VIANOCE?
Škoda!!!
Boli pre mňa šťastné a veselé a požehnané!!!
Teraz je to horšie, asi bude neskôr lepšie.
Chcela som napísať aký taký vtipný text k obrázkom, ale nechcela sa mi tam zastaviť palička na písanie, tak iba pripomínam, že tie žlté kvety na prvých dvoch obrázkoch sú z príležitosti gratulácie Monike.
Bolo Vám to treba darovať mi foťák?
A to som ešte nezačala písať básničky.
Boží povianočný čas a vitajte Fašiangy.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)