EŠTE CESTA

Samozrejme čas nestačil. Zbehol sa. Trochu sa mi zdalo, že nakoniec všetko stihnem.
Ale iba chvíľu.
Na vine sú moje nespočitateľné nápady. Keďže som nemala dorobený jeden darček, vymyslela som si, že ho dorobím vo vlaku chi chi chi. Potrebovala som k tomu háčik a biele gombíky.
Tak som sa vytrepala na stoličku ku šijaciemu stroju a keďže zásuvka bola zašprajcovaná, tak som ráznejšie potiahla a.... letela som. Zásuvka sa veľkým obľúkom obrátila hore dnom a všetky ihly, špendlíčky, háčiky, gombičky... všetko sa vysypalo pred, za i na šijací stroj. Ja som sa snažila udržať rovnováhu, lenže... aj ja som letela strhla som so sebou kvetináč, rozobrala som takmer stroj a nejakou anjelskou ochranou som sa strepala na zem a som celá.
Po tomto adrenalínovom zážitku som usúdila, že vo vlaku nič už nedorobím.
Tak som dobalila kufor, /obrovský/naplnila ešte 3 tašky a celá znepokojená ako to odnesiem som zamykala byt /za naliehavého zvonenie mobilu/. Nedalo sa ináč ako ho ignorovať, pretože čas priháral a mne hrozilo, že nestihnem vlak a keďže som bola dohodnutá s Kristínkou, nechcela som zmeškať. S vypätím všetkých síl, so slzami na krajíčku, som sa snažila odignorovať opätovné naliehavé zvonenia mobilu. Mala som cieľ. Prísť čo najskôr na autobusovú zástavku.
Keď som si sadla v autobuse /bol nízkoprahový, takže som sa ako-tak vytrepala hore/rozplakala som sa. Chuderka Janka si potom zlízla môje posledné rozhodnutie, že už v živote nikde s kufrom nepôjdem, že som skončila s každým cestovaním a keď sa niekde náhodou v pomätení zmyslou vyberiem iba s taxíkom. /ale nemyslela som to vážne - i keď v danej chvíly smreteľne vážne/.
Ďalšie prestupovanie bol šistý horor. Moji spolucestujúci pochopili, že ak mi nepomôžu, tak sa ďalej nepohnú. Vyzeralo to so mnou na záchranku /zvláštne, že keď ten kufor vynášal mladý muž, tak sa s ním až tak veľmi nenamáhal/.
Medzičas som mala celkom uspokojivý, lenže čakala ma cesta hore na stanicu. Mala som pocit, že sa mi vyhkĺbi ruka a chrčala som ako pár minút pred posledným vydýchnutím. Kika hovorila, že keď ma zbadala, chcela ma začať resuscitovať. /to som len nebola namaľovaná/.
Ešte Kristínka vyrobila novú vzrušujúcu situáciu. Zneistila správnosť kúpeného cestovného lístka. Tak sme sa ešte raz postavili do radu a ubezpečili sa, že holt necestujeme často, tak sa jednoducho nemôžeme vyznať.
Cesta vlakom prebiehala v príjemnej pohode, akurát Miška naštvali špinavé okná, takže nevidel von. Pán, ktorý si neprezieravo obsadil miesto v tom kupé do ktorého sme sa natlačili my, nemal inú možnosť iba pretrpieť našu bujarú spoločenskú zábavu. Ktovie, možno sa aj bavil. My dve určite, ešteže Kristínka múdro niekoľko málo minút pred Piešťanmi zauvažovala, či náhodou by sme nemali vystúpiť. No mňa to veľmi netrápilo, pretože som si ráno prečítala o tých anjeloch a spoľahla som sa. Kristínka uvažovala správne a len čo sme sa urýchlene obliekli už sme aj vystupovali.
Vendík nás čakal s odvozom pred stanicou, takže sme šťastne prišli.
A ja som si opäť nadlho ukojila túžbu cestovať.
I keď teraz keď som už doma, ani neviem prečo to tak nemám rada?