Keďže za mojich čias nikdy takýto sviatok neexistoval, takže nie som s ním jednak stotožnená a jednak nemám komu by som svoju červenú telesno partnerskú lásku venovala, posielam všetkým mojich duchovným láskam, mojim deťom, prijatým deťom, vnúčatkám, rodičom, starkej, rodine a priateľom, známym svoju ochotu ich milovať tou nebeskou božou láskou.
Už to asi nie je veľká novinka, ale drapla ma snáď po 10 rokoch chorba.
Stále som sa tvárila, že si ju nebudem všímať, lenže v sobotu ráno sa už nedalo. Ešteže boli predo mnou 2 dni voľna, takže som mohla zaľahnúť.
Trochu som sa hanbila aké mám voči Vám výhody, že môžem všetko nechať tak a liečiť sa, lenže práve v takejto situácii som si uvedomila, aká som vlastne v tom preľudnenom svete sama. Nikto tu nie je, aby mi uvaril čaj /ale o ten vlastne vôbec nejde/, nikomu neležím na srdci, ako sa cítim .
Možno sa teraz ohradíte, že ste sa zaujímali. Áno vy ste dobré deti, ale toto nie je o Vás.
To čo píšem je o ľuďoch, pre ktorých by som bola potrebná, možno vzácna, pre ktorých niečo znamenám ja sama. Od kedy mi zomreli rodičia, nemám nikoho takého. Pre Ferka som bola omyl a na priateľky nebol čas.Aby ste ma pochopili, neľutujem sa, ani nenariekam, iba sa zamýšľam, že prečo je to tak, že keď človek zostárne naraz zistí, že už je pre ňho stále menej prijatia od ostatných ľudí. Že začína stále viac prekážať, zavadzať, prevyšovať. Možno je to príprava na odchod z tohoto sveta, aby sa odchádzalo ľahšie. Človek, ktorý cíti priveľa neprijatia, túži odtiaľ odísť v nádeji, že tam hore ho prijmu. Že tam naňho čakajú. Že nebude zavadzať.
Tak veľa ľudí je samých medzi množstvom ďalších osamotených. Je to nejaké prekliatie?
Prečo sa nevedia najsť a pomôcť si navzájom?
Prečo si neviem ja nájsť niekoho komu by na mne záležalo aj keď som stará?
Priateľstvá v starom veku asi neexistujú. Sme priveľmi pozraňovaní a nedôverčiví. Asi máme strach odhaliť svoje boľavé a zraniteľné miesta pred druhými. Strážime si vstup do zakázaného priestoru , ktorý sme si v strachu pred zradou vytvorili. A ostávame sami.
Vlastne som svojim spôsobom zmierená s tým, že pre mňa už ľudská blízkosť je definitívne ukončenou kapitolou. Ale je to neradostná predstava.
No čo, teraz žijem takýto život. V podstate som prežila všetko po čom som túžila. Mala som vynikajúcich rodičov, starých rodičov, rodinu, zažila som lásku, manželstvo, nádherné dobré deti, prekrásne vnúčatká. Mala som priateľov, zažila som zradu i sklamanie od muža ktorému som verila. Zažila som bolesť, žiaľ , zúfalsto, depresiu, chorobu, ale aj radosť, šťastie, veselosť, nadšenie. Mala som plný bohatý život. Stretla som najväčšiu lásku môjho života, stretla som Boha.
Nemám sa prečo sťažovať. Túžiť môžem.
Možno naplnenie dosiahnem až po smrti.
Takže Otecko v nebi vieš o mojich túžbach a prosila by som o trochu objatia, to mi vážne chýba, asi úplne najviac.
