Poviem si, keď sa stane toto, keď príde tamto, keď budem mať to...
keď sa nestane toto, nepríde tamto, keď nebudem mať to... BUDEM spokojná šťastná...
A všetko je tak ako som túžila, malý okamžik cítim radosť, eufóriu, šťastie. Dosiahla som to.
A onedlho opäť prázdno a príchádza moje AK a KEĎ.
A ja rozmýšľam, ako je to možné, že to čo som si myslela, že ma absolutne naplní, utíši moje túžby, vyvolá vo mne radosť a pokoj je opäť preč a ja zase dychtím po čomsi, čo práve nemám.
NESPOKOJNÉ JE ĽUDSKÉ SRDCE
Prichádza čas Vianoc, v obchodoch už pred mesiacom, či skôr sú rôzne vianočné lákadlá, rôzne výhodné ponuky, darčekov pre našich milých a my načierame hlbšie do peňaženiek častokrát nad naše možnosti, berieme si pôžičky, veď na Vianoce, to sa musí...
Akoby nikto z nás nevedel, aké
NESPOKOJNÉ JE ĽUDSKÉ SRDCE.
Iba malú chvíľočku, možno deň alebo dva, radosť z darčekov na vianoce nakŕmi našu nespokojnosť a potom začneme túžiť po niečom väčšom, kvalitnejšom, inom.
Odkedy som začula mojimi hluchými ušami KTO sa to narodil , KTO a PREČO prišiel na svet ako malé dieťatko túžim prežiť Vianoce novým spôsobom. Túžim stratiť zrak, sluch i chuť pre tento svetský model Vianoc a túžim zaliezť do vnútra môjho srdca a objaviť tie Vianoce, ktoré tuším, ktoré nepoznám, po ktorých túžim. Vianoce, ktoré mi prinesú do môjho NEPOKOJNÉHO ĽUDSKÉHO SRDCA, to naplnenie, ten pokoj, tú lásku, ktorá ostáva, ktoré nie sú ako prchavý okamžik mojich ľudských túžob. Po ktorých neostanú len roztrhané papiere, nacpané brucho, kopa riadu a opadávajúci stromček a nekonečná únava aj tichá radosť, už to máme za sebou.
Dokážem to niekedy počas môjho pozemského života aj inak ako doteraz?
Neprepadnem šialenstvu, ešte toto nemám, toto dokúpim, tento nemá dosť darčekov, prikúpim, nakúpim, vyupratujem.?
NEVIEM!
Ale veľmi po tom túžim, aby som prežila Vianoce s TÝM a pre TOHO, kvôli komu vlastne Vianoce vznikli. Kvôli NEMU nemusím vydrhnúť každú kľučku /i keď je milé uctiť si hosťa/.
On túži prísť do môjho vyupratovaného srdca viac ako do vyupratovaného bytu.
Keď som v tom predvianočnom zhone nevládala úsmevne som sa uspokojovala, veď Ježiško sa narodil v maštali, ale dnes nad tým rozmýšlam, či tá maštal nie je o našich vnútorných biedach.
Prichádza ON, KRÁĽ čistý, veľký a slávny, ponúknuť sa ako dar, ako svetlo do našich zasmradnutých ľudských stereotypov. Ukázať, KDE, AKO, KAM, S KÝM. Pozýva nás sadnúť si k Jeho nohám a užívať si čaro Vianoc, čaro nádeje pre náš život.
DOKÁŽEM prijať pozvanie?
Mám všetky podmienky, som sama, je na mne či to tento rok zmením. Či aspom jeden rok bude ON uprostred mojich vianoc ako ústredná postava, okolo ktorého sa to bude všetko točiť.
Nie kapor, nie šalát....
57 rokov . Zvyk je železná košela. Čosi som prijala, čosi vytvorila a mám predstavu Vianoc.
Tento rok túžim na všetko zabudnúť, už žiadne rozžiarené očká pri vybaľovaní darčekov, už žiadné romantické stolovanie ku ktorému si sadnem vystresovaná z celodenného varenia.
Dokážem to?
Dokážem si tento deň rezervovať len pre JEHO LÁSKU? Nie je to opäť iba akási hra? Myslím to vôbec vážne? Nie sú to iba moje zbožné túžby?
Nemôžem ponúknuť nič iba moju ochotu zmeniť doterajší pohľad na Vianoce. Skúsiť, zastaviť ten obludný kolotoč falošných Vianoc aspom výkrikom, aspom zvolaním - toto čo sa nabaľuje na pôvodný zmysel Vianoc je zlé, hriešené, diabolské. Je to klamstvo, ktorého sme sa stali súčasťou.Mnohí to tušíme, mnohí vieme, sme si istí a nedokážeme z toho vystúpiť. Vezieme sa , rútime sa, vzďaľujeme sa od pôvodcu od stredu Vianoc - od Ježiša. Ostal iba ako figúrka v Betleheme, vystrúhaný, vymodelovaný a mŕtvy.
Blížia sa nové Vianoce.
Môžem spraviť prvý krok k zastaveniu toho nepravého slávenia.
"Ježiš je pravý", skutočný , žiadna folklórna postavička, On je ten, ktorý prišiel na svet, aby nás zachránil pred večnou smrťou, prišiel ako malé dieťatko, aby dorástol na obeť za naše hriechy.
Vždy som vnímala Vianoce ako veselé, lebo sa narodil Ježiško a Veľkú Noc ako smutnú, hroznú, lebo Ježiša ukrižovali.
Dnes to vnímam, že Vianoce i Veľká noc sú o našej záchrane. Prichádzajúcej a završujúcej.
Boh nás tak miluje. Tak geniálne to vymyslel, aby spravil zadosť svojej spravodlivosti a milosrdenstvu.
Ako sa dá odpovedať na LÁSKU, iba láskou.
Ďakujem Ti môj Boh, že si sa na mňa nevykašlal po toľkých zlyhaniach, že mi dávaš novú možnosť, že si poslal Ježiša. Veľmi ho potrebujem.
A tento rok ho opäť čakám. A teším sa na Vianoce. Viem prečo sa teším.
Veď mi ide o život.
NESPOKOJNÉ JE ĽUDSKÉ SRDCE - kým nespočinie v Bohu.
Mam
pondelok 26. novembra 2007
nedeľa 18. novembra 2007
ZLÝ ZAĆIATOK lepší koniec
.Vrátim sa ešte k tomu piatku po tom Mikulášovom malére. Kým sa všetko okolo utriaslo, kým som si ako tak poskladala nervy, boli 2 hod. v noci, to som už nakoniec písala.Z celej sily som sa snažila zaspať, lebo ráno som musela vstávať o 3,30 čo bolo onedlho. Začala som sa modliť statočne ruženec, aby som čím skôr zaspala.
Keď zazvonil budík zdalo, sa mi že som ešte vôbec nespala, ale odhodlane som vyskočila, však mám nejakú zodpovednosť za otváranie Ústavu. Keďže som vedela, že je nasnežené a šmýka sa, vyšla som z domu o čosi skôr, aby som zvládla roznášanie aj v bojových podmienkach načas. Lenže noviny v bedni neboli. Čakala som 15 minút, 45, minút 1 a štvrť a totálne premrznutá a nabrúsená som sa musela na to vykašľať, lebo keby aj prišli, aj tak by som to už nestihla rozniesť, tak aby som stihla aj do práce načas.Takže noviny v piatok odberatelia nedostali. Bola som z toho celé doobedie rozladená, lebo ma to čakalo rozniesť poobede, alebo na druhý deň, čo ma priveľmi netešilo, lebo bol štátny sviatok a mohla som si konečne pospať. No a nepospala som si, lebo som musela roznášať ešte aj so strachom, že ma niekto napadne, prečo až dnes roznášam piatočné noviny.
Cestou z práce som sa stavila trochu v obchodoch, hľadajúc vhodné darčeky pre moje vnúčatká. Asi 2 hodiny som sa motala v jednom hračkárstve a keď som mala plnú náruč vybraných hračiek, skúsila som to skonzultovať s rodičmi a skoro všetci ma zrušili. No niečo som kúpila,.
Doma som sa vyhladovaná nahltala a už bol čas ísť na keramiku. Veľmi mám rada prácu s hlinou, ale tá atmosféra v krúžku, je dusná a nechutná, všade sa snažia čo najviac šetriť oproti minulosti a najradšej by boli, keby sme ani nič nerobili iba zaplatili.
Trochu mi to pripadá aj v Dómskom spoločenstve tak, zaplaťte desiatky a nezavadzajte. /No možno je to pritvrdé, ale mne to tak trochu pripadá/Trochu som od veci, ale to je tiež jedna záležitosť, ktorá ma škrie/.
Na keramike som spravila rybu ako svietnik /to sme mali povinnú tému svietnik/ . Z celej duše neznášam povinné témy, ale aj tak si to prispôsobím tomu čo sa páči mne.Mne sa to zdá neuveriteľné, že v mojom veku ma ešte niekto organizuje. Ja sa už netúžim dať usmerňovať, iba ak by som robila hriech. Ale najviac ma štve, že nemám čas dorobiť to čo robím tak, aby som bola s tým spokojná, vždy to musím tak narýchlo dokončiť a potom sa za to hanbím, ale zdá sa mi, že čím škaredšie to spravíme, tým väčšiu radosť má naša vedúca. No jasné bojí sa konkurencie. No čo so mnou, keď som dobrá.
No ale, aby som dokončila ten lepší koniec, ktorý som avizovala v nadpise. Cestou domov z keramiky, som bola taká rezignovaná a driemala som v autobuse tešiac sa na nastávajúce dva voľné dni /to my dôchodcovia občas máme/, skoro som zabudla vystúpiť z autobusu, no a dobre, že som vystúpila, lebo som tam stretla Aničku Púpätko, ktorá mi oznámila, že ide do Lamača na krst Braňovho Letkovho CD. Keďže už ma viackrát volali na piatkovú faru, tak som si povedala, že dnes sa mrknem.
No a bol to véééľmi dobrý a príjemný čas. Ponajprv kvôli chválam, ale aj stretnutiam s mne milými ľuďmi. Bola som tam nakoniec do 22,00 hod. a plná vnútornej radosti som si priniesla čas chvál aj domov.
Kto by to ráno povedal, že to nakoniec tak dobre skončí.
Keď zazvonil budík zdalo, sa mi že som ešte vôbec nespala, ale odhodlane som vyskočila, však mám nejakú zodpovednosť za otváranie Ústavu. Keďže som vedela, že je nasnežené a šmýka sa, vyšla som z domu o čosi skôr, aby som zvládla roznášanie aj v bojových podmienkach načas. Lenže noviny v bedni neboli. Čakala som 15 minút, 45, minút 1 a štvrť a totálne premrznutá a nabrúsená som sa musela na to vykašľať, lebo keby aj prišli, aj tak by som to už nestihla rozniesť, tak aby som stihla aj do práce načas.Takže noviny v piatok odberatelia nedostali. Bola som z toho celé doobedie rozladená, lebo ma to čakalo rozniesť poobede, alebo na druhý deň, čo ma priveľmi netešilo, lebo bol štátny sviatok a mohla som si konečne pospať. No a nepospala som si, lebo som musela roznášať ešte aj so strachom, že ma niekto napadne, prečo až dnes roznášam piatočné noviny.
Cestou z práce som sa stavila trochu v obchodoch, hľadajúc vhodné darčeky pre moje vnúčatká. Asi 2 hodiny som sa motala v jednom hračkárstve a keď som mala plnú náruč vybraných hračiek, skúsila som to skonzultovať s rodičmi a skoro všetci ma zrušili. No niečo som kúpila,.
Doma som sa vyhladovaná nahltala a už bol čas ísť na keramiku. Veľmi mám rada prácu s hlinou, ale tá atmosféra v krúžku, je dusná a nechutná, všade sa snažia čo najviac šetriť oproti minulosti a najradšej by boli, keby sme ani nič nerobili iba zaplatili.
Trochu mi to pripadá aj v Dómskom spoločenstve tak, zaplaťte desiatky a nezavadzajte. /No možno je to pritvrdé, ale mne to tak trochu pripadá/Trochu som od veci, ale to je tiež jedna záležitosť, ktorá ma škrie/.
Na keramike som spravila rybu ako svietnik /to sme mali povinnú tému svietnik/ . Z celej duše neznášam povinné témy, ale aj tak si to prispôsobím tomu čo sa páči mne.Mne sa to zdá neuveriteľné, že v mojom veku ma ešte niekto organizuje. Ja sa už netúžim dať usmerňovať, iba ak by som robila hriech. Ale najviac ma štve, že nemám čas dorobiť to čo robím tak, aby som bola s tým spokojná, vždy to musím tak narýchlo dokončiť a potom sa za to hanbím, ale zdá sa mi, že čím škaredšie to spravíme, tým väčšiu radosť má naša vedúca. No jasné bojí sa konkurencie. No čo so mnou, keď som dobrá.
No ale, aby som dokončila ten lepší koniec, ktorý som avizovala v nadpise. Cestou domov z keramiky, som bola taká rezignovaná a driemala som v autobuse tešiac sa na nastávajúce dva voľné dni /to my dôchodcovia občas máme/, skoro som zabudla vystúpiť z autobusu, no a dobre, že som vystúpila, lebo som tam stretla Aničku Púpätko, ktorá mi oznámila, že ide do Lamača na krst Braňovho Letkovho CD. Keďže už ma viackrát volali na piatkovú faru, tak som si povedala, že dnes sa mrknem.
No a bol to véééľmi dobrý a príjemný čas. Ponajprv kvôli chválam, ale aj stretnutiam s mne milými ľuďmi. Bola som tam nakoniec do 22,00 hod. a plná vnútornej radosti som si priniesla čas chvál aj domov.
Kto by to ráno povedal, že to nakoniec tak dobre skončí.
štvrtok 15. novembra 2007
MIKULÁŠ mal haváriu
Informácie mám zatiaľ iba z druhej ruky od Katky.
Mikuláš po celodennej šichte v pizérii sa už vracal domov a dostal šmyk a naramoval do stĺpa, vraj narazil aj do nejakého chlapa, zobrali ho do nemocnice, mal niečo s nohou, že vraj ho nebude žalovať, po šmyku zastavil vedľa iného auta, ktoré tam tiež havarovalo. Policajti, keď prišli mu dali 2000,- pokutu a ešte musel zavolať odťahovak, lebo auto je nepojazdné to teda tiež platil, Mikuláš tvrdí, že mu nič nie je, ale narazil hlavou do predného skla, takže bližšie informácie nemám. Je jedna hodina po polnoci a ešte nie je doma. Už asi 3 hodiny trčí v tej fujavici.
Zatiaľ viem iba toto.
Prosím modlite sa za Bruteničových. Je to strašne blbá situácie pri ich finančných problémoch. Katinka sa drží a je veľmi šťastná, že Miki nie je zranený a hlavne, že žije.
Čo sa mňa týka Bruteničoví, stále som ešte tu. A Katka asi tak skoro na tieto narodeniny, ktoré dnes má nezabudne. Celkom dobrý darček, živý manžel a ani nemusel do basy.
Všetko má nejaké riešenie, niekedy blbé, ale....život je taký. Zdá sa, že existujú aj horšie situácie.
Stále som v myšlienkach s Vami a modlím sa. Dúfam, že lepšie ako doteraz. /alebo toto je to najlepšie, čo Boh mohol v tej situácii pre Vás spraviť?/ Kto rozumie veciam medzi nebom a zemou. Ale aj tak veľmi Ti ďakujem náš Boh, že si ochránil Mikulášov život a že si stál aj pri tom mužovi ktorého narazil. Prosím Ťa neodťahuj ruku od svojich. Podopri nás, ukáž nám riešenia . Stoj pri nás, sme Tvoje deti a okrem Teba nemáme inú istotu a ochranu. Si náš Boh, patríme Ti.
Ty máš všetku moc. Dôverujeme Ti, že nás neopustíš.
Prosím aj o Vašu podporu pre Bruteničových, modlitebnú, povzbudením, spoluúčasťou....
Ďakujem Mam
Mikuláš po celodennej šichte v pizérii sa už vracal domov a dostal šmyk a naramoval do stĺpa, vraj narazil aj do nejakého chlapa, zobrali ho do nemocnice, mal niečo s nohou, že vraj ho nebude žalovať, po šmyku zastavil vedľa iného auta, ktoré tam tiež havarovalo. Policajti, keď prišli mu dali 2000,- pokutu a ešte musel zavolať odťahovak, lebo auto je nepojazdné to teda tiež platil, Mikuláš tvrdí, že mu nič nie je, ale narazil hlavou do predného skla, takže bližšie informácie nemám. Je jedna hodina po polnoci a ešte nie je doma. Už asi 3 hodiny trčí v tej fujavici.
Zatiaľ viem iba toto.
Prosím modlite sa za Bruteničových. Je to strašne blbá situácie pri ich finančných problémoch. Katinka sa drží a je veľmi šťastná, že Miki nie je zranený a hlavne, že žije.
Čo sa mňa týka Bruteničoví, stále som ešte tu. A Katka asi tak skoro na tieto narodeniny, ktoré dnes má nezabudne. Celkom dobrý darček, živý manžel a ani nemusel do basy.
Všetko má nejaké riešenie, niekedy blbé, ale....život je taký. Zdá sa, že existujú aj horšie situácie.
Stále som v myšlienkach s Vami a modlím sa. Dúfam, že lepšie ako doteraz. /alebo toto je to najlepšie, čo Boh mohol v tej situácii pre Vás spraviť?/ Kto rozumie veciam medzi nebom a zemou. Ale aj tak veľmi Ti ďakujem náš Boh, že si ochránil Mikulášov život a že si stál aj pri tom mužovi ktorého narazil. Prosím Ťa neodťahuj ruku od svojich. Podopri nás, ukáž nám riešenia . Stoj pri nás, sme Tvoje deti a okrem Teba nemáme inú istotu a ochranu. Si náš Boh, patríme Ti.
Ty máš všetku moc. Dôverujeme Ti, že nás neopustíš.
Prosím aj o Vašu podporu pre Bruteničových, modlitebnú, povzbudením, spoluúčasťou....
Ďakujem Mam
sobota 10. novembra 2007
DEVIATE VNÚČATKO -BOH JE VEĽKÝ
Dnes 10. 11. 2007 sa narodilo moje deviate vnúčatko Miriamka, 2,610 , 50 cm.
Bol to náročný deň, ktorý začal v prvých hodinách dňa a skončil radostným vyvrcholením o 14,25 /alebo 13,25 ja teda už ani neviem/ narodením sa Miriamky Bruteničovej.
Okolo pol druhej v noci sa konečne na druhom konci telefónu ozvalo, že ten deň D už prichádza. Ja som sa najprv nevedela zorientovať. Tak som vyskočila z postele, že deka ostala visieť na paraváne , teda v lufte. Obliekla som sa v rekordnom čase, nabalila si všetky veci, ktoré som nepotrebovala a čo áno to ostalo doma.Tých niekoľko domov ktoré nás delia som určite zvládla
s dobrým časom.
Katka sa už tvárila, že niet o čom pochybovať, pretože bolesti začali prichádzať veľmi pravidelne a boli neprehliadnuteľné. I keď po posledných falošných poplachoch na chvíľu zapochybovala, či má Mikuláša odvolať z práce /lebo čo ak to ešte nie je ono/, ale ako pribúdali polhodiny, neistota sa zmenila na úplnú istotu. Ja som tam iba zavadzala a snažila sa tváriť profesionálne /však matka piatich detí/, ale v skutočnosti som sa strašne bála. Tak som sa tam iba motala a púšťala som zaručené pokojné rady a reči. Dúfam, že ma Katka neodhalila.
Keď prišiel Mikuláš, išli sme ešte so psami von /na chvíľu/ a potom sa pobrali.
Ja som ostala bezradná v byte s hrôzou, ako prečkám ten ťažký pôrodný čas.
Najprv som len sem tam čosi odložila a potom som si uvedomila, že keď niečo robím nie je to také zúfalé bezmocné čakanie. Tak som sa pustila do generálneho upratovania obyvačky. Najprv som si povedala, že iba tak po povrchu poodkladám veci, ale nakoniec to skončilo s takmer 5 hodinovým generálnym upratovaním. Dúfam, že sa nakoniec nebudú cítiť urazení, že som sa im rýpala v byte. Ale pre mňa to bola výborná terapia.
Okolo pol ôsmej som išla roznášať, ale bola som ako mechom udretá, celý čas som sa polohlasne modlila v jazykoch aj zbožne. Vyjednávala som , otravovala Ocka nebeského zabezpečovala som modlitebné úderky.
Jastrila som po okolí, komu ešte poviem, že teraz je ten horúci čas. Povedala som to aj predavačke v potravinách a s rozčarovaním som si uvedomila, že pre iných to nie je taká horúca správa. Vypočula som si strašidelné historky o tom aké strašnosti sa stali jej dcére, neteri, vnúčke...čo ma samozrejme nepovzbudilo, ale ja som si povedala, že Boh celého vesmíru teraz bojuje s nami a prvýkrát som mala obraz o takom múre veľkých anjelov, ktorí stoja okolo pôrodného stola a chránia "svoj ľud" pred útokom Zlého. Niekoľkokrát som zacítila takú silnú prítomnosť Ducha božieho, že som bola uisťovaná, že drží nad pôrodom a všetkými zúčastnenými svoju ruku. Som veľmi vďačná nášmu Bohu, že stál pri nás, že nezabudol na nás hriešnikov a vypočul naše prosby a dal nám taký veľký dar do správcovstva, svoje milované dieťa Miriamku. Ja som mu špeciálne vďačná, pretože si uvedomujem ako veľmi som obdarovaná svojimi vnúčatkami. Aké nezaslúžené šťastie vidieť ich rásť do krásy a múdrosti. Smieť sa z nich tešiť.
Ale čo musím o dnešnom dni spomenúť, sú MOJE veľké DETI.
Bola som mimoriadne potešená spoluúčasťou ktorou sa zapojili bez výnimky, každý podľa svojich najlepších možností. Bolo pre mňa veľkým šťastím vidieť, ako sa podporujete, morálne, fyzicky, psychicky, modlitbou prejavom záujmu a ochoty pomôcť tam, kde bolo potrebné.
Chcem Vám za to zo srdca poďakovať, bol to pre mňa nemenej krásny zážitok, ako príchod nášho človiečika na svet.
Katinka , si hrdinská matka, ďakujem, že si sa podieľala na našej dnešnej veľkej radosti a ďakujem Mikulášovi, že bol takou oporou Katke.No a ďakujem, že ste sa podielali na technológii výroby Vašej dcérky. Zjavne sa to Bohu páčilo, pretože Vám ju zveril do výchovy. Dôveruje Vám
Keď som pri ďakovačkách, tak nemôžem nespomenúť Riška a Janku s rodinami, ktorí nám kryli chrbát modlitbami aj keď sa nemohli zúčastniť priamo na privítaní, boli s nami v úzkom kontakte a podporovali nás prítomných .Bola to vzácna a citeľná pomoc.
Ďakujem Kristínke, že zásobila vyhladovelého a unaveného Mikuláša stravou a pitím, že prišla pre mňa ochotne autom /i keď tá cesta bola dosť zbožná/ stále som mala pohľad upretý do neba. A to zúrivé modlitebné bojovanie na chodbe bolo veľmi prospešné.
Chcem poďakovať Monike a spol, že napriek tomu, že večer mali veľký program a presúvať sa s malým bábätkom, pri pracovných záväzkoch a vyťaženosti nebolo ľahké, prišla v kompletnej zostave, takže mi umožnila potešiť sa a vidieť moje vnúčatká, ale hlavne podporila Katku .
Boli ste všetci veľmi zlatí a milí, teda len ĎAKUJEM a Boh nech Vás odmení, on má najviac možností . Nech spočinie Jeho požehnanie a milosrdenstvo na Vašich životoch.
BOH je skutočne veľký a prejavil nám dnes svoju nežnú lásku a starostlivosť.
Na Jeho lásku môžem odpovedať iba láskou. Ľúbim Ťa a ďakujem.
Bol to náročný deň, ktorý začal v prvých hodinách dňa a skončil radostným vyvrcholením o 14,25 /alebo 13,25 ja teda už ani neviem/ narodením sa Miriamky Bruteničovej.
Okolo pol druhej v noci sa konečne na druhom konci telefónu ozvalo, že ten deň D už prichádza. Ja som sa najprv nevedela zorientovať. Tak som vyskočila z postele, že deka ostala visieť na paraváne , teda v lufte. Obliekla som sa v rekordnom čase, nabalila si všetky veci, ktoré som nepotrebovala a čo áno to ostalo doma.Tých niekoľko domov ktoré nás delia som určite zvládla
s dobrým časom.
Katka sa už tvárila, že niet o čom pochybovať, pretože bolesti začali prichádzať veľmi pravidelne a boli neprehliadnuteľné. I keď po posledných falošných poplachoch na chvíľu zapochybovala, či má Mikuláša odvolať z práce /lebo čo ak to ešte nie je ono/, ale ako pribúdali polhodiny, neistota sa zmenila na úplnú istotu. Ja som tam iba zavadzala a snažila sa tváriť profesionálne /však matka piatich detí/, ale v skutočnosti som sa strašne bála. Tak som sa tam iba motala a púšťala som zaručené pokojné rady a reči. Dúfam, že ma Katka neodhalila.
Keď prišiel Mikuláš, išli sme ešte so psami von /na chvíľu/ a potom sa pobrali.
Ja som ostala bezradná v byte s hrôzou, ako prečkám ten ťažký pôrodný čas.
Najprv som len sem tam čosi odložila a potom som si uvedomila, že keď niečo robím nie je to také zúfalé bezmocné čakanie. Tak som sa pustila do generálneho upratovania obyvačky. Najprv som si povedala, že iba tak po povrchu poodkladám veci, ale nakoniec to skončilo s takmer 5 hodinovým generálnym upratovaním. Dúfam, že sa nakoniec nebudú cítiť urazení, že som sa im rýpala v byte. Ale pre mňa to bola výborná terapia.
Okolo pol ôsmej som išla roznášať, ale bola som ako mechom udretá, celý čas som sa polohlasne modlila v jazykoch aj zbožne. Vyjednávala som , otravovala Ocka nebeského zabezpečovala som modlitebné úderky.
Jastrila som po okolí, komu ešte poviem, že teraz je ten horúci čas. Povedala som to aj predavačke v potravinách a s rozčarovaním som si uvedomila, že pre iných to nie je taká horúca správa. Vypočula som si strašidelné historky o tom aké strašnosti sa stali jej dcére, neteri, vnúčke...čo ma samozrejme nepovzbudilo, ale ja som si povedala, že Boh celého vesmíru teraz bojuje s nami a prvýkrát som mala obraz o takom múre veľkých anjelov, ktorí stoja okolo pôrodného stola a chránia "svoj ľud" pred útokom Zlého. Niekoľkokrát som zacítila takú silnú prítomnosť Ducha božieho, že som bola uisťovaná, že drží nad pôrodom a všetkými zúčastnenými svoju ruku. Som veľmi vďačná nášmu Bohu, že stál pri nás, že nezabudol na nás hriešnikov a vypočul naše prosby a dal nám taký veľký dar do správcovstva, svoje milované dieťa Miriamku. Ja som mu špeciálne vďačná, pretože si uvedomujem ako veľmi som obdarovaná svojimi vnúčatkami. Aké nezaslúžené šťastie vidieť ich rásť do krásy a múdrosti. Smieť sa z nich tešiť.
Ale čo musím o dnešnom dni spomenúť, sú MOJE veľké DETI.
Bola som mimoriadne potešená spoluúčasťou ktorou sa zapojili bez výnimky, každý podľa svojich najlepších možností. Bolo pre mňa veľkým šťastím vidieť, ako sa podporujete, morálne, fyzicky, psychicky, modlitbou prejavom záujmu a ochoty pomôcť tam, kde bolo potrebné.
Chcem Vám za to zo srdca poďakovať, bol to pre mňa nemenej krásny zážitok, ako príchod nášho človiečika na svet.
Katinka , si hrdinská matka, ďakujem, že si sa podieľala na našej dnešnej veľkej radosti a ďakujem Mikulášovi, že bol takou oporou Katke.No a ďakujem, že ste sa podielali na technológii výroby Vašej dcérky. Zjavne sa to Bohu páčilo, pretože Vám ju zveril do výchovy. Dôveruje Vám
Keď som pri ďakovačkách, tak nemôžem nespomenúť Riška a Janku s rodinami, ktorí nám kryli chrbát modlitbami aj keď sa nemohli zúčastniť priamo na privítaní, boli s nami v úzkom kontakte a podporovali nás prítomných .Bola to vzácna a citeľná pomoc.
Ďakujem Kristínke, že zásobila vyhladovelého a unaveného Mikuláša stravou a pitím, že prišla pre mňa ochotne autom /i keď tá cesta bola dosť zbožná/ stále som mala pohľad upretý do neba. A to zúrivé modlitebné bojovanie na chodbe bolo veľmi prospešné.
Chcem poďakovať Monike a spol, že napriek tomu, že večer mali veľký program a presúvať sa s malým bábätkom, pri pracovných záväzkoch a vyťaženosti nebolo ľahké, prišla v kompletnej zostave, takže mi umožnila potešiť sa a vidieť moje vnúčatká, ale hlavne podporila Katku .
Boli ste všetci veľmi zlatí a milí, teda len ĎAKUJEM a Boh nech Vás odmení, on má najviac možností . Nech spočinie Jeho požehnanie a milosrdenstvo na Vašich životoch.
BOH je skutočne veľký a prejavil nám dnes svoju nežnú lásku a starostlivosť.
Na Jeho lásku môžem odpovedať iba láskou. Ľúbim Ťa a ďakujem.
štvrtok 8. novembra 2007
PREČO NEPÍŠEM
keď ma niečo trápi a neviem sa v tom zorientovať, radšej som ticho, aby náhodou pri písaní nevyšlo na povrch niečo čo cítim a nebol by to boží spôsob riešenia.
Momentálne mám niekoľko takých situácií , takže - keďže neviem kadiaľ ísť, kam všetky cesty vedú... tak sa trochu vyhýbam písaniu.
Prežívam zvláštny čas, aj psychicky aj zdravotne, mám taký akýsi polčas, resp. prestávku a je mi jasné, že musím rýchlo zbierať sily, pretože keď zazvoní nebude ospravedlnenia a budem musieť fungovať opäť akoby nič. A u mňa už nič nefunguje ako normálne.
Stále sa zaoberám otázkou o koľko horšie to ešte môže byť a bude?
Keď to trochu zosumarizujem je mi dosť biedne. Baby v robote hovoria, že teraz na jeseň je biedne každému, že to je jesenná depresia, ale s tým nesúhlasím.
Príznaky vyzerajú tak, lebo vyžieram ladničku viac ako obvykle /ale zase ide spln/ ešte, že sa mám na čo vyhovoriť.
A čaká ma dlhý zoznam vybavovačiek a viete, že vybavovačky to nie je moja parketa, končí mi občianský a fuj termíny lekárov, plno ďalších nechutností, ktoré žiaľ patria k životu.
A ten byt --- nekonečný príbeh.../zajtra o 11,oo hod. prídu vymieňať vodovodné ventily a ja som ešte o 11,oo hod. v práci a okrem toho po práci som mala celkom iný plán, lebo to je jeden z dní keď doobeda robím, keď môžem po robote čo to vybaviť a budem sa musieť trepať kvôli tomu domov a potom znovu do mesta /to sa iba tak sťažujem, viem že sa nedá nič robiť, keď treba, tak treba/. Ešte,že ma večer čaká keramika i keď... aj tam to kazí tá naša nepríjemná vedúca. Mohol by mi Otecko nebeský prihrať, lepšiu keramiku.
Takže ten môj blog nie je ozaj žiadna zábava.
V sobotu mám ísť na rodinnú sešlosť ku Karolkovi /Olinkin otec/ zrekonštruovali mu byt a už je dosť mimo takže mu ešte chcú spraviť radosť kým nebude celkom vedieť kto je kto. V našej rodine všetci muži majú s tým problémy, uvidíme, či aj ženy nie /to nech Vás Pán Boh poteší potom, keby som lapla nejakého Parkinsona, ešteže som poistená cukrovkou, takže nebudem dlho obsŕdať/.
Tak vidíte náladu mám výbornú.
Vám želám, aby Vás jesenná depresia obišla, keď ste Božie deti. Ja som asi kamsi zabehla, že to na mňa zle funguje.
Ešte mi volala p. ktorej chodím občas upratovať, aby sa ubezpečila, že ešte prídem. Ja nevládzem ani ešte - nieto že prídem.
Už čakám na ten Katkin pôrod, snáď ma to rozveselí, keď to všetko dobre dopadne a bude potom...no asi ona by bola najveselšia keby bolo potom. Už prestala veriť, že porodí. Rezignovala na rodenie.
Tak teda idem do práce, na stole mám už druhý deň vyloženú štýlovú stoličku, ktorú idem nafarbiť iba mi nevychádza čas, lebo nemám elán.
Včera som v práci kreslila také Ikeacke zrkadlo, to je dobrá terapia, stihla som však iba ceruzkou a ktovie či do smrti stihnem farbou.
No končím, pretože také radostné čítania nie sú nič moc, ešte by ste sa mohli infikovať tou hnusotou čo cítim.
S dušičkovým pozdravom , čierna je dobrá. Mam
Momentálne mám niekoľko takých situácií , takže - keďže neviem kadiaľ ísť, kam všetky cesty vedú... tak sa trochu vyhýbam písaniu.
Prežívam zvláštny čas, aj psychicky aj zdravotne, mám taký akýsi polčas, resp. prestávku a je mi jasné, že musím rýchlo zbierať sily, pretože keď zazvoní nebude ospravedlnenia a budem musieť fungovať opäť akoby nič. A u mňa už nič nefunguje ako normálne.
Stále sa zaoberám otázkou o koľko horšie to ešte môže byť a bude?
Keď to trochu zosumarizujem je mi dosť biedne. Baby v robote hovoria, že teraz na jeseň je biedne každému, že to je jesenná depresia, ale s tým nesúhlasím.
Príznaky vyzerajú tak, lebo vyžieram ladničku viac ako obvykle /ale zase ide spln/ ešte, že sa mám na čo vyhovoriť.
A čaká ma dlhý zoznam vybavovačiek a viete, že vybavovačky to nie je moja parketa, končí mi občianský a fuj termíny lekárov, plno ďalších nechutností, ktoré žiaľ patria k životu.
A ten byt --- nekonečný príbeh.../zajtra o 11,oo hod. prídu vymieňať vodovodné ventily a ja som ešte o 11,oo hod. v práci a okrem toho po práci som mala celkom iný plán, lebo to je jeden z dní keď doobeda robím, keď môžem po robote čo to vybaviť a budem sa musieť trepať kvôli tomu domov a potom znovu do mesta /to sa iba tak sťažujem, viem že sa nedá nič robiť, keď treba, tak treba/. Ešte,že ma večer čaká keramika i keď... aj tam to kazí tá naša nepríjemná vedúca. Mohol by mi Otecko nebeský prihrať, lepšiu keramiku.
Takže ten môj blog nie je ozaj žiadna zábava.
V sobotu mám ísť na rodinnú sešlosť ku Karolkovi /Olinkin otec/ zrekonštruovali mu byt a už je dosť mimo takže mu ešte chcú spraviť radosť kým nebude celkom vedieť kto je kto. V našej rodine všetci muži majú s tým problémy, uvidíme, či aj ženy nie /to nech Vás Pán Boh poteší potom, keby som lapla nejakého Parkinsona, ešteže som poistená cukrovkou, takže nebudem dlho obsŕdať/.
Tak vidíte náladu mám výbornú.
Vám želám, aby Vás jesenná depresia obišla, keď ste Božie deti. Ja som asi kamsi zabehla, že to na mňa zle funguje.
Ešte mi volala p. ktorej chodím občas upratovať, aby sa ubezpečila, že ešte prídem. Ja nevládzem ani ešte - nieto že prídem.
Už čakám na ten Katkin pôrod, snáď ma to rozveselí, keď to všetko dobre dopadne a bude potom...no asi ona by bola najveselšia keby bolo potom. Už prestala veriť, že porodí. Rezignovala na rodenie.
Tak teda idem do práce, na stole mám už druhý deň vyloženú štýlovú stoličku, ktorú idem nafarbiť iba mi nevychádza čas, lebo nemám elán.
Včera som v práci kreslila také Ikeacke zrkadlo, to je dobrá terapia, stihla som však iba ceruzkou a ktovie či do smrti stihnem farbou.
No končím, pretože také radostné čítania nie sú nič moc, ešte by ste sa mohli infikovať tou hnusotou čo cítim.
S dušičkovým pozdravom , čierna je dobrá. Mam
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)