ZLÝ ZAĆIATOK lepší koniec

.Vrátim sa ešte k tomu piatku po tom Mikulášovom malére. Kým sa všetko okolo utriaslo, kým som si ako tak poskladala nervy, boli 2 hod. v noci, to som už nakoniec písala.Z celej sily som sa snažila zaspať, lebo ráno som musela vstávať o 3,30 čo bolo onedlho. Začala som sa modliť statočne ruženec, aby som čím skôr zaspala.

Keď zazvonil budík zdalo, sa mi že som ešte vôbec nespala, ale odhodlane som vyskočila, však mám nejakú zodpovednosť za otváranie Ústavu. Keďže som vedela, že je nasnežené a šmýka sa, vyšla som z domu o čosi skôr, aby som zvládla roznášanie aj v bojových podmienkach načas. Lenže noviny v bedni neboli. Čakala som 15 minút, 45, minút 1 a štvrť a totálne premrznutá a nabrúsená som sa musela na to vykašľať, lebo keby aj prišli, aj tak by som to už nestihla rozniesť, tak aby som stihla aj do práce načas.Takže noviny v piatok odberatelia nedostali. Bola som z toho celé doobedie rozladená, lebo ma to čakalo rozniesť poobede, alebo na druhý deň, čo ma priveľmi netešilo, lebo bol štátny sviatok a mohla som si konečne pospať. No a nepospala som si, lebo som musela roznášať ešte aj so strachom, že ma niekto napadne, prečo až dnes roznášam piatočné noviny.

Cestou z práce som sa stavila trochu v obchodoch, hľadajúc vhodné darčeky pre moje vnúčatká. Asi 2 hodiny som sa motala v jednom hračkárstve a keď som mala plnú náruč vybraných hračiek, skúsila som to skonzultovať s rodičmi a skoro všetci ma zrušili. No niečo som kúpila,.

Doma som sa vyhladovaná nahltala a už bol čas ísť na keramiku. Veľmi mám rada prácu s hlinou, ale tá atmosféra v krúžku, je dusná a nechutná, všade sa snažia čo najviac šetriť oproti minulosti a najradšej by boli, keby sme ani nič nerobili iba zaplatili.

Trochu mi to pripadá aj v Dómskom spoločenstve tak, zaplaťte desiatky a nezavadzajte. /No možno je to pritvrdé, ale mne to tak trochu pripadá/Trochu som od veci, ale to je tiež jedna záležitosť, ktorá ma škrie/.

Na keramike som spravila rybu ako svietnik /to sme mali povinnú tému svietnik/ . Z celej duše neznášam povinné témy, ale aj tak si to prispôsobím tomu čo sa páči mne.Mne sa to zdá neuveriteľné, že v mojom veku ma ešte niekto organizuje. Ja sa už netúžim dať usmerňovať, iba ak by som robila hriech. Ale najviac ma štve, že nemám čas dorobiť to čo robím tak, aby som bola s tým spokojná, vždy to musím tak narýchlo dokončiť a potom sa za to hanbím, ale zdá sa mi, že čím škaredšie to spravíme, tým väčšiu radosť má naša vedúca. No jasné bojí sa konkurencie. No čo so mnou, keď som dobrá.

No ale, aby som dokončila ten lepší koniec, ktorý som avizovala v nadpise. Cestou domov z keramiky, som bola taká rezignovaná a driemala som v autobuse tešiac sa na nastávajúce dva voľné dni /to my dôchodcovia občas máme/, skoro som zabudla vystúpiť z autobusu, no a dobre, že som vystúpila, lebo som tam stretla Aničku Púpätko, ktorá mi oznámila, že ide do Lamača na krst Braňovho Letkovho CD. Keďže už ma viackrát volali na piatkovú faru, tak som si povedala, že dnes sa mrknem.
No a bol to véééľmi dobrý a príjemný čas. Ponajprv kvôli chválam, ale aj stretnutiam s mne milými ľuďmi. Bola som tam nakoniec do 22,00 hod. a plná vnútornej radosti som si priniesla čas chvál aj domov.
Kto by to ráno povedal, že to nakoniec tak dobre skončí.