DNES SOM TO MALA V PLÁNE ROZBALIŤ

Fotoaparát funguje, fotografie pribúdajú, program je nainštalovaný, tak som si povedala sadnem a rozbalím to.
Ale figu. Podarilo sa mi dostať akurát do počítača k fotografiám, ale ako sa z fotoaparátu sťahujú ďalšie, ako sa vymazávajú neprijateľné, jednoducho sedela som a pozerala /nechápavo/.
Takže opäť sa posielanie fotografií odkladá až do príchodu Katky, ktorá ma snáď konečne vyvedie z toho môjho nechápavého zakliatia.

Keď už som na blogu, tak pridám pár smutných riadkov.
Každý deň mi prináša nové prekvapujúce poznania o sebe.
Keď zvládnem nejakú životnú situáciu, cítim sa frajerka a hovorím si toto ma už viac nezlomí.
No opak je pravdou. Aj to čo som už raz zvládla príde ako nový príboj a zdevastuje ma až na poslednú kostičku /možno nejaká posledná sa udrží na svojom mieste/
Opäť sa čvachtám na vlnách depresie /nemôžem spať, resp. budím sa v noci na desivé sny/
A čo je na tomto stave zvláštne, že obyčajne nebojujem iba s tou jednou situáciou ihneď vylezú na povrch aj staré podľa mňa vyriešené a dovtedy už nebolestivé veci.
Aspom viem, že to čo je uskladnené ešte nie je aj vyriešené.
Zaujímalo by ma, že či tí akože na povrch frajeri, bývajú tak zvalcovaní rôznymi bolestivými situáciami, alebo iba takí ako ja /precitlivelí/.
Rozum sa tvári frajersky a srdce je užialené.

Moja doterajšia skúsenosť je VYDRŽAŤ.
Čas je riešiteľ.
Najhoršie je prežiť ten zlý čas, bolesť, ktorá ma okráda o radosť a pokoj.
A tak sa snažím pýtať sa Boha myslíš touto situáciou niečo? Je to situácia, ktorá má posunúť mňa, či niekoho iného? Je to výchova moja, či príležitosť pre druhých. Pozitívne na tom je, že neostávam v beznádeji /ako veľakrát predtým/ a ešte tesnejšie sa pritlačím k môjmu Stvoriteľovi. Je to čas audiencií u Boha.

BOLESŤ JE AKO BRÚSKA NA DIAMANT!
Keď majster iba trošku pritlačí diamant získava nový tvar a novú cenu a keď tlačí opakovane silnejšie a zachádza hlbšie, tvaruje pod rukami prekrásny presvetlený kus.
Ako jednoducho sa to píše. Dá sa to pochopiť. Horšie je to prežiť.

Doteraz som sa snažila každú bolesť nejako prežiť.
Ale to o tom diamante znamená, že sa musíš PODDAŤ očisťovaniu.
Vyzískať niečo zo svojho Ja, ktoré je znečistené a objaviť novú stvoriteľovú krásu.
Dovoliť bolesti, aby odkryla nános nesprávnych postojov, reakcií, riešení.
Dovoliť Bohu, aby Svetlo JEHO pravdy a lásky presvietilo Tvoj život a priviedlo ťa na správnu cestu.

Nie je to také ľahké.
Stále sa válame v svojej samospravodlivosti a najmúdrejskosti. Ja , ja, ja.
Ja tomu rozumiem, ja viem ako, ja viem čo sa má a ako sa má...
Prvý krok k múdrosti je uznať, že nie som najmúdrejšia.
Uznať, že aj ten druhý je hriešnik ako ja, teda má hriešne postoje, preto nemôžem očakávať, že sa bude chovať bezhriešne.Teda chovať sa voči nemu milosrdne.

A čo je podľa mňa najdôležitejšou potrebou pri akomkoľvek vzťahu a konflikte je
ODPUSTENIE a LÁSKA /tá podľa Korinťanov/.

Sem má smerovať každé riešenie.
Lenže...
Ako ľahko sa to píše.
Dokonca ako ľahko sa povie, ja mu odpúšťam.
Ale aké je to takmer nemožné pre ľudské urazené, ubolené, zranené, oklamane, podvedené, sklamané a choré srdce.

Keby do toho nevstúpil BOH so svojou mocou je to vlastne úplne nemožné.

Keď ma omotá pocit, že to sa nedá zabudnúť, odpustiť, prepáčiť, veď ma tak sklamal, ponížil, znevážil... skúsim si predstaviť ako prichádzam pred Boha prosiť o prepáčenie.
Tak veľmi som ho opäť sklamala, pretože tá naša láska, to spoločenstvo medzi nami bolo také plné lásky a ja som z neho vystúpila svojim hriechom.

A JEMU stačí iba moje ĽUTUJEM, PREPÁČ a už sa na nič iné nepýta iba otvorí náruč plnú lásky.

Možno preto je dobré cvičiť si svoje PREPÁČ medzi ľuďmi, aby sme zažili to spoločenstvo lásky aj tu na zemi.

Kráľovstvo nebeské je už tu.
Ľúbim Vás Mam