alebo tomu dosť nerozumiem. Chcem reagovať na blogy mojich milých príbuzných, no žiaľ nedá sa mi otvoriť komentár. Keď si na neho ťuknem zamrzne. Už som rozmýšľala, či to nebude nejaké znamenie z neba, že sa nemám miešať do Vašich životov.... nuž ktovie. Starý človek sa musí zdá sa učiť viac a dôslednejšie, aby nerobil príliš veľa chýb /najlepšie žiadne/ pretože má málo času na opravu.
Cítim sa akoby mi odbíjali posledné chvíle. Unavená, bez energie s hrôzou v očiach, že nestihnem dať tento byt do takého poriadku, aby ste nemuseli pristaviť viac ako jeden kontajner. A čo sa mi najviac chce je sedieť v mojom kresle a iba zbierať sily na cestu do práce, potom prečkať v práci, aby som si mohla opäť sadnúť, alebo ľahnúť. Čo sa týka mojej tvorivosti, predstava, že si musím k tomu pripraviť veci je taká náročná, že iba túžim po tom, že by som niečo vyrábala. A keďže to treba po práci odpratať, radšej sa vzdám a skoro nič nerobím.
Keď som si teraz prečítala tie krkolomné vety, asi ani nie sú veľmi zrozumitelné. Presne tak, ako môj terajší život.Som strašne unavenáááááááááá. A zdá sa mi že stále mi niečo hrozí čo nezvládnem. Ale to je asi moja celoživotná trauma. Každý deň ktorý zvládnem je moje osobné víťazstvo. Takže dnes mám poldňové víťazstvo. Uvidím ako zvládam do večera. Utekám do práce trochu popracovať na drótikoch alebo možno na nejakom kamien
ku a večer ma čaká Ružová záhrada. Fuj hanbím sa, ale veľmi sa na to teším.Lenže... zase bude zajtra, ale vraj aj v Písme sa píše dosť má strarosti tento deň. Takže možno aj plávam v božích vodách zo dňa na deň. Ešte toho strachu sa zbaviť, ale to smrť vyrieši. Radostné zajtrajšky Vám želá evas-Mam
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára